1. kapitola
Mesto sa prebudilo do krásneho daždivého rána. Okno by Vám neodporúčal otvoriť nikto, keďže vietor naberal takú silu, že bolo problém vôbec otvoriť niektoré vchodové dvere panelákov. Pre niekoho bežný pracovný deň, bez nijakých špeciálnych situácií, iného však dnešok prekvapil, či už príjemne alebo s neočakávaným zvratom udalostí. Každopádne, pre Silviu bol tento deň niečím špeciálnym. Čakala ju totiž záverečná skúška z autoškoly. Posledný pokus. I keď Silvia patrila medzi tie „mám na saláme“ povahy, v ten deň ani jej nebolo všetko jedno. Uvedomovala si, že má už poslednú šancu k získaniu vytúženého vodičského. Miešala sa v nej istota toho, že predsa vie už šoférovať dobre a posledné jazdy odjazdila ukážkovo, ale bolo tam aj to známe „ČO AK“, ktoré robilo v jej myšlienkach menšiu vojnu. Vedela, že cesty sú nevyspytateľné a počasie jej tiež k pokojnej mysli nepridávalo. V daždi totiž ešte nejazdila, a to, kde sú stierače vie len preto, lebo si ich na prvej jazde pomýlila so smerovkou.
Vytiahla teda dáždnik a vybrala sa naprieč mestom do autoškoly. Už ju čakala len jazda. Tá posledná a najdôležitejšia. Srdce aj žalúdok v jej tele robili menšiu diskotéku, no snažila si zachovať pokojnú a vyrovnanú myseľ. V meste sa konala výstava nábytku, takže plné cesty boli aj napriek tomu, že hodinky ukazovali 8:25. Silvia chcela mať jazdu čím skôr za sebou, takže poprosila ostatných, aby mohla ísť šoférovať ako prvá. Podala si ruku s inštruktorom, ktorý ju privítal povzbudzujúcim úsmevom a zaželala „dobré ráno“ aj vzadu sediacemu policajtovi. Ten však zjavne dobré ráno nemal. Buď bdel celú noc nad plačúcimi deťmi alebo mu manželka zjedla raňajky. Silvii jeho nálada k istote veľmi nepridala, no snažila sa nad to všetko povzniesť. Nastavila si sedadlo, naštartovala, zaradila jednotku a jej jazda sa práve začala.
Hneď ako Silvia vyšla z cvičiska, dostala sa do pekne dlhej zápchy, čo na nálade celej posádky veruže nepridalo. Okrem toho musela prvýkrát použiť stierače, takže hladina stresu bola už od začiatku dosť vysoká. Trošku síce zmätkovala, no nejako sa jej predsa len podarilo tie stierače nastaviť, aby šli v pravidelných intervaloch. Keď sa konečne dostala z tej nešťastnej zápchy na normálnu cestu, upokojila sa a vedela sa plne sústrediť na jazdu. Policajt ju viedol z jednej komplikovanej križovatky na druhú, z jedného neprehľadného zákutia k ďalšiemu, no Silvia vo všetkom bravúrne obstála a jej srdce naplnila spokojnosť. Inštruktor už tiež veril, že dnes sa jej tá jazda konečne podarí. Ich radosť však bola predčasná. Keď Silvia jazdila dobrú polhodinu a nadišiel čas výmeny, policajt začal rozmýšľať, kam ju zavedie zaparkovať. Rozhodol sa, že pôjdu na parkovisko železničnej stanice.
Tesne pred cieľom Silvia odbočila do uličky, kde stál kamión. Hneď pred ňou šlo auto, ktoré ho začalo obchádzať. „Keď ide ono, môžem ísť aj ja,“ pomyslela si Silvia a hneď po čiernom Peguoete, začala obiehaciu akciu i ona. V jednom momente však auto odbočilo a v protismere jej zrazu stála strieborná Octavia. Celej posádke v tom momente na sekundu zastal dych. Inštruktor promptne chytil volant a Silvia s policajtom ostali v takom šoku, že sa nezmohli na nič. Tá sekunda pre nich trvala večnosť. Silvia sa síce hneď spamätala, s autom sa bez väčších ťažkostí obišli, no v tú chvíľu vedela, že táto chyba sa jej stala osudnou a s vodičákom sa môže rozlúčiť. Všetci zúčastnení boli z celého incidentu v takom šoku, že k železničnej stanici sa odviezli mlčky.
Chlapec, ktorý šiel jazdiť po Silvii bol tiež celý vyplašený, ale odšoféroval to nakoniec veľmi dobre. Keď sa vrátili do autoškoly a odjazdili všetci v skupine, čakalo sa na „rozsudok“. „Uvidíš, inštruktor sa za teba policajtovi prihovorí a pustí ťa,“ povzbudzoval strápenú Silviu chlapec, s ktorým jazdila. Silvia sa snažila veriť aj tejto možnosti, ale vedela, že po tak závažnej chybe je nereálna. Predsa len, kúsok nádeje v nej však bolo.
„Slečna Šmahinská“, ozvalo sa z kancelárie. Silvia sa zhlboka nadýchla a vkročila dnu. Verdikt bol zrejmý. Policajt jej žiadosť o udelenie vodičského oprávnenia zamietol. Až keď Silvia počula tieto slová, uvedomila si krutú realitu. Ten zbytočne strávený čas a vyhodené peniaze do vetra. Celé jej vnútro zovrelo a do očí sa jej začali tlačiť slzy. Inštruktor ju súcitne objal, Silvia sa rýchlo rozlúčila a v momente odkráčala von z autoškoly. Ostatným povedala len počas chodu tiché „nie“, rýchlo odvrátila zrak a už jej nebolo. Slzy sa jej totiž nekontrolovateľne hrnuli z očí a nechcela, aby ju videl niekto plakať. Patrila medzi ľudí, ktorí nechcú, aby ľudia videli ich negatívne emócie a už vôbec nie plač. Podarilo sa jej udržať slzy v ako-takej kontrole počas cesty domov, no hneď ako prišla, zvalila sa na posteľ a spustila srdcervúci nárek.
Keď prvotné emócie utíchli, obrátila sa k Bohu. „Prečo si toto dopustil? Videl si predsa, že som sa dlhé mesiace snažila, stálo ma to plno energie a peňazí a nakoniec nič z toho! Veď si predsa zasľúbil v svojom Slove, že čokoľvek bude človek, ktorý má záľubu v Tebe robiť, tak sa mu podarí. Tak prečo sa mne toto nepodarilo? Veď si predsa Všemohúci Boh a milujúci Otec, tak prečo si mi nepomohol? Aký to malo celé zmysel? Pane, Tvoje Slovo hovorí, že všetko pôsobí na dobré tomu, kto Ťa miluje … ale keď rozmýšľam, ako rozmýšľam … ako si už len toto môžeš použiť k dobrému?! Pane, chcem Ti dôverovať, ale veď toto je úplne absurdné … naučila som sa šoférovať, ale nemám vodičský … je to úplne nanič …“
Keď Silvia skončila svoj výlev Bohu a odpoveď neprichádzala, trochu sa upokojila a načrela do Biblie. Otvorila si ju v knihe Izaiáša. Do očí jej padla zvýraznená stať Slova z 55. kapitoly: „Lebo moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami, ani moje cesty nie sú vašimi cestami, hovorí Hospodin. Lebo o koľko vyššie sú nebesia než zem, o toľko sú vyššie moje cesty než vaše cesty a moje myšlienky než vaše myšlienky.“
„Veď to je úplný nonsens!“ Silvia nahnevane zatvorila svoju Bibliu, zvalila sa na posteľ a ďalej plakala. Nakoniec sa vysilila a zaspala. Zo spánku ju prerušil až šramot kľúčov o dve hodiny. To sa z práce vrátila Silviina mama. Nechcela jej však nič hovoriť, tak keď k nej vošla do izby, tvárila sa, že spí. Jej mama však tušila, že to asi nedopadlo dobre. Poznala už totiž svoju dcéru za tých dvadsaťtri rokov až príliš dobre. Vždy keď sa Silvii niečo podarilo, hneď jej prišla zvestovať radostnú správu alebo jej okamžite zavolala, ak nebola nablízku. Telefonát však nedostala, a to, že Silvia bola odkvecnutá v popoludňajších hodinách v posteli bolo viac než divné. Silvia bola totiž žieňa, ktoré sršalo nonstop neuhasínajúcou energiou, nadšením a radosťou. Spala zásadne len v noci. Popoludňajší šlofík iných ľudí pre ňu predstavoval nevysvetliteľné plytvanie drahocenného času.
Silvia však vedela, že rodičom bude musieť predsa len povedať, čo sa stalo, a čím skôr to urobí, tým lepšie. Nemala vôbec náladu, no nakoniec sa predsa len trochu pozviechala a vybrala sa za mamou do kuchyne. Obe si sadli za stôl a Silvia jej všetko vyrozprávala. Jej mamu to samozrejme tiež štvalo, ale nakoniec sa uspokojila s tým, že radšej nech nemá vodičák, ako keby ho mala a nakoniec sa jej stala nejaká autonehoda.
„Ahoj! Ideš dnes na večer chvál?“ zavolala Silvii kamarátka Nela. Silvia na to úplne zabudla a vôbec dnes nemala náladu nikde ísť. Chcela zostať doma sama vo svojej izbe. Než však kamarátke odpovedala, uvedomila si, že spoločný čas s bratmi a sestrami jej asi trošku zdvihne náladu, nehovoriac o Pánovej prítomnosti. On je predsa hodný všetkej chvály a vďaky za každého času. „Prídem, o šiestej som tam,“ odpovedala jej rozhodne Silvia, aj keď sa musela trošku premôcť.
Silvia sa rozhodla, že nikomu v zbore o skúške z autoškoly nič nepovie. Nemala silu niečo vysvetľovať. Ani sa jej nikto nič nepýtal. Rozprávala sa s každým o bežných veciach nedávajúc najavo svoj vnútorný stav. Keď chváliaca skupina začala hrať, Silvia sa rozhodla upriamiť myseľ na Pána a nesústreďovať sa viac na to, čo sa stalo. Poznala Boha už päť rokov a vedela, že On má pre ňu dokonalý plán pre život. V Pánovej prítomnosti sa upokojila a srdce jej zaplavila radosť a vďačnosť.
Ako dni plynuli, Silvia sa stále viac zmierovala so skutočnosťou. O jej neúspešnej skúške vedelo už čoraz viac ľudí, no teraz nemala žiadny problém o tom s kýmkoľvek hovoriť. Občas jej síce trochu prišlo ľúto, keď uvidela v meste auto svojej autoškoly, no ľútosť vždy veľmi rýchlo prešla. Silvia si kúpila bicykel, ktorým každý deň jazdila do práce. Aspoň sa udržiavala v kondícií a poznatky o dopravných predpisoch mohla zužitkovať ako cyklista. Hneď sa v cestnej premávke cítila bezpečnejšie. Nehovoriac o tom, že sa nemusela stresovať kvôli dopravným zápcham. Niekedy bolo rýchlejšie dostať sa domov na bicykli, ako keby šla autom.
Leto jej ubehlo celkom rýchlo a v pohode. Zamestnala sa ako recepčná v jednom vychýrenom hoteli, ktorý bol neustále plný cudzincov, tak aspoň mohla vycibriť svoju angličtinu. Nehovoriac o tom, že každý večer poctivo cvičila, takže kondička sa jej zlepšila ešte viac. Bola spokojná a vyrovnaná. Práca v hoteli vyžadovala silu pri čistení vírivky po hosťoch, takže pevné svaly v rukách jej teraz boli vcelku užitočné. Nič špeciálne sa však počas leta Silvii nestalo. Všetko sa zmenilo až posledný augustový večer …
2. kapitola
Silvia sa rozhodla, že ešte zostane po práci chvíľu v bare s kolegynkou pri kávičke. Tak sa zarozprávali, že ani nevedela ako, hneď bolo jedenásť hodín večer. „To je už toľko?! Prepáč, ale musím už ísť, lebo mi nepôjde už žiadny autobus,“ ospravedlnila sa Silvia barmanke, schmatla kabelku a rýchlym krokom sa dopravila na zastávku. Veľmi sa však nepotešila, keď pozrela odchody autobusov. Posledný jej totiž odišiel pred dvanástimi minútami a najbližšie mal ísť autobus až 4:35 ráno. Silvia si sťažka vzdychla a vylovila z kabelky peňaženku: „No, nič, musím si vziať taxík.“ Peňaženka však zívala prázdnotou. Silvia si neuvedomila, že v bare nechala svoju poslednú päťku. Po menších úvahách sa nakoniec vybrala pešo.
V túto nočnú hodinu nebolo nikde živej duše, no Silvia sa snažila s pokojom kráčať domov. Aby nevnímala to desivé nočné ticho, sledovala krásne hviezdnaté nebo a pohmkávala si melódie rôznych piesní. Domov to mala asi na štyridsať minút chôdze, čo bolo dosť. Premáhala ju už únava, aj napriek vypitej káve, rozhodla sa teda, že pôjde skratkou a vkročila do blízkeho parku. Ako prechádzala na druhú stranu, cestu jej skrížilo auto. „Blázon!“ pomyslela si Silvia a pridala do kroku. Z auta však vyšiel razom chlap, ktorý rýchlou dynamickou chôdzou smeroval k Silvii. Až teraz uvedomila, že sa ocitla v nebezpečenstve a začala pred ním utekať. Márna snaha. Statný muž bol o chvíľku pri nej a už ju mal aj uchmatnutú. Silvia sa okamžite začala brániť, no nevedela sa ani pohnúť v jeho zovretí. Srdce jej bilo ako splašené. Nechcela si ani len predstaviť tú hrôzu, o ktorú sa pravdepodobne dotyčný pokúsi. Darmo kričala, darmo vypäla všetky sily – nik nablízku nebol a ten ozrutný chlap bol silnejší. Keď ju už dostal na lopatky a začal si rozopínať nohavice, Silvia v sekunde nahmatala rukou na zemi porisko, tresla ním celou silou násilníka do brucha, a nohou ho kopila takým švihom do rozkroku, že si ju skoro zlomila. Dotyčný sa začal zvíjať od bolesti a Silvia v momente vstala a utekala, čo jej nohy stačili. Ani nevedela, čo jej to napadlo, nasadla tomu chlípnikovi do auta a už aj trielila mestom na jeho fáre.
Adrenalín v Silviinej krvi naberal na obrátkach, uháňala mestom, nevedela kam, až zišla na diaľnicu. Ukradla auto? Nie, len sa bránila! Silvii šlo v hlave toľko myšlienok ako nikdy predtým. Čo teraz? Strach jej zovieral celé vnútro. Nevedela, čo robiť, kam ísť. Na políciu?
Na políciu teda ísť nemusela. Zanedlho začula za sebou zvuk policajných sirén. „Výborne! Aspoň im poviem, čo sa stalo a chytia toho násilníka!“ pomyslela si Silvia. Keď videla, že policajti sa k nej blížia, zastala pri kraji cesty.
„Vystúpte si z auta a dajte ruky za hlavu!“ povedal ráznym hlasom jeden z policajtov. Silvia pomaly vystúpila s tým, že hneď aj povie, čo sa stalo. Veď sa len bránila! Policajt ju odviedol do vozidla. „Ste obvinená z krádeže auta. Ako mi to viete vysvetliť?“ spýtal sa jej prísne. Silvii spustila cez slzy: „Šla som pešo domov. Zrazu pri mne zastalo auto. Vystúpil z neho muž a chcel ma znásilniť! Tak som sa našťastie ubránila, kopla som ho do rozkroku, a kým sa zvíjal, nasadla som do jeho auta a ušla som mu. Len som sa bránila! Išlo mi v podstate o život.“ Z predného sedadla sa ozval smiech: „Pekná story! Moji kolegovia však už vedia pravdu. Tvoje výmysly ťa zo sankcie za krádež nezachránia moja milá!“ Kto to bol? No predsa známy násilník! Policajt! Silvia zostala ako obarená. „To je on! Ten, čo mi chcel ublížiť!“ povedala spolusediacemu policajtovi. Ten len pokrútil hlavou. „Moja milá, Viktora poznám už dvadsať rokov. Je to láskavý človek, skvelý policajt s vysoko nastavenou morálkou. On by sa v žiadnom prípade o niečo také ani len nepokúsil!“ odpovedal jej policajt.
„Tak ho teda asi dobre nepoznáte, keď si neviete predstaviť akej prasačiny sa dnes chcel dopustiť!“ skríkla naňho Silvia v hneve. Policajti len pokrútili hlavou a celú cestu šli mlčky. Silvia sa snažila potláčať vzlyky. Ako z tohto von? Pane, pomôž mi!
Silviu zadržali na noc na policajnej stanici. „Ráno bude výsluch. Oddýchni si, si vyčerpaná a nevieš už, čo hovoríš,“ oznámil jej policajt a nechal ju tak. Noc. Samota. Väzenská cela. To všetko bolo na mladé dievča priveľa. Silvia nevedela, čo bude ďalej. Policajtovi povedala predsa pravdu. No, čo v prípade, že ten násilník je jeho kolega? Nemala žiadne dôkazy a modlila sa, aby sa nejaké našli. Hlavou sa jej mrhalo nespočetne veľa myšlienok, avšak nakoniec od vyčerpania predsa len zaspala.
„Vstávaj! Ideš na výsluch!“ ozval sa do ranného ticha policajtov hlas. Silviu trhlo zo sna. Porozhliadala sa vydesene vôkol seba. Nebol to sen. Je to skutočnosť. Je to horšie než v tej najhoršej nočnej more. Silvia sa cítila úplne zoslabnutá. Pomaly vstala a napila sa. Policajt bol pri nej zas. Odviedol ju do ďalšej miestnosti, kde prebiehal výsluch. Silvia si sadla oproti vážnej zavalitej tvári.
„Čo sa to včera v noci stalo, slečna? Hovorte! A chcem počuť celú pravdu, nijaké klamstvá vás nezachránia, moja milá,“ povedal jej policajt prísne. „Už som to predsa hovorila vášmu kolegovi a neveril mi! Išla som domov z práce. Nestihla som autobus a nemala som ani peniaze na taxík, tak som šla pešo. Išla som popri Drotárskej ulici a zamierila som k parku. Vtom zrazu pri mne zastalo auto. Nechápala som, prečo, no pre istotu som šla rýchlejšie. Z auta vystúpil ten váš policajt, ktorý mimochodom nemá právo volať sa policajtom, lebo sám patrí do väzenia. Rozutekal sa za mnou, tak som začala aj ja bežať. Dobehol ma však a zvalil ma na zem. Vedela, som, čo chce urobiť. Boh mi však pomohol. Keď si už ten váš kolega rozopínal nohavice, nahmatala som na zemi klát dreva. Tresla som mu ním celou silou do brucha a kopla ho do rozkroku. Začal sa zvíjať od bolesti a ja som od neho utiekla. Neviem, čo mi to napadlo, ale nasadla som mu do auta a ušla som. Ja som to auto neukradla! Len som sa bránila! Veď mi šlo o život, pochopte to!“ vytryskla Silvia zo seba takmer jedným dychom.
Policajt sa zhlboka nadýchol, vydýchol a spustil: „Dobre. Keď si odmyslím to, že Viktora poznám, ako láskavého, charakterného človeka, ktorý by niečo také nikdy neurobil a predstavím si tam kohokoľvek iného, aj tak mám pochybnosti o vašom svedectve moja milá. V prvom rade si neviem predstaviť ženu, ktorá by sa takto ubránila a v druhom rade – keď ste to urobili tak, ako ste vraveli, mal by dotyčný na bruchu minimálne modrinu. Preverili sme si to a Viktor nemá na bruchu, pohlavných orgánoch ani nikde inde známky poškodenia. Povedal, že si len odstavil auto, lebo musel ísť nevyhnutne vykonať potrebu. Nečakal, že mu doňho však niekto nasadne.“
Silvia bola v koncoch. Nech sa snažila obhájiť akokoľvek, rozsudok bol zrejme jasný. Nechápala však takisto tomu, prečo sa nenašli na jeho tele aspoň modriny. A čo ak sa to nejako ututlalo? Mala pocit, že celý svet je proti nej. Celé dni len plakala a hnevala sa na nespravodlivosť celého vyšetrovania a súdnictva. Dobre. Nemali žiadne dôkazy, že to chcel urobiť. Ale ani žiadne dôkazy, že nechcel! Viktor sa zjavne vyznal v tom, ako zo seba urobiť nevinného. Keďže patril medzi dôveryhodných policajtov, mal pred Silviou takpovediac náskok. Silvia súdny spor prehrala a čakala ju mladosť vo väzení. Priznali jej krádež auta so šesťročnou dobou za mrežami. Keby poviem, že Silvia sa psychicky zrútila, asi by to neobsiahlo skutočný stav jej duše. Chcela kričať, plakať, dupať, no predovšetkým chcela nastolenú spravodlivosť.
Počuli ste už vetu, že zvyknúť sa dá na všetko? Aj Silvia ju už počula. Ako však ubiehali týždne i mesiace, na väzenské prostredie si veru zvyknúť nemohla. Bola si vedomá toho, že tam nepatrí. Bola tam už päť mesiacov, no s nikým sa veľmi nerozprávala. Až si jedného dňa povedala „dosť!“ Stalo sa, čo sa stalo a nijako to nezmení. Začala uvažovať, ako ten čas vo väzbe môže zmysluplne využiť. Nemala tam nikoho, často sa cítila osamelo. V tichu sa jej prihovoril jemný tichý hlas. „Tráv čas so mnou.“ Ježiš! Tak dávno ho nepočula! Áno, aj si čítala Bibliu, aj sa modlila, no srdce a myseľ boli stále niekde inde. Doteraz. „Pane, odpusť, že som zanedbala čas s Tebou. Čas s tým, pre koho žijem. Viem, že Ty si Pánom nad každou situáciou a v každom čase. Keď aj pre nič iné Otče, ale pre to, aby som s Tebou prehĺbila náš vzťah. Osláv sa prosím aj na tomto mieste.“
Mám rada tie momenty prevratov, tie momenty, keď sa zlomíme a začneme žiť pre to, pre čo sme boli stvorení. Nehľadiaci na okolnosti, ale vo viere očakávajúci na Boha. On stačí. Pre Silviu bol toto jedným z momentov. Prevrat. Prerazenie. Odovzdanie. Upäla sa celým srdcom na Ježiša. Naplnil ju pokoj a radosť. V najťažšom čase mala najlepšie chvíle v Božej prítomnosti.
3. kapitola
„Lebo všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom, a toto je to víťazstvo, ktoré zvíťazilo nad svetom – naša viera. Kto iný je tým, kto víťazí nad svetom ako ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží?“(1. list Jánov 5:4-5)
Silvia nikdy nechápala to, prečo sa väčšina väzňov vracia z pobytu za mrežami s maskulárnym objemom. Pochopila. Ten nekonečne dlhý čas aj ona začala využívať cvičením. Mali k dispozícií aj časť so strojmi na cvičenie, no jej sa tam veľmi nechcelo. Radšej bola stále u seba a robila kľuky. Po mesiaci už dala desať ako nič. Chcela aspoň nejako využiť ten čas. A tak cvičila, čítala Písmo, modlila sa, jedla, pila, spala a pracovala v továrni pre väzňov… dokola to isté. Po istom čase aj ju už tá monotónnosť prestávala baviť. Rozhodla sa, že predsa len pôjde cvičiť k ostatným.
„Aha, kto k nám prišiel!“ zvolala spoluväzenkyňa, keď Silvia vstúpila do posilňovne. „Zdravím,“ odvetila Silvia stroho a pobrala sa k najbližšiemu stroju. Skúmavo si ho obzerala a dumala, akoby asi mohla na ňom cvičiť. Asi bolo na pohľad zrejmé, že nevie, čo má robiť. Prišiel k nej totiž jeden týpek a začal jej vysvetľovať, ako sa na tom cvičí. Silvia len po ňom zazerala, pritakávala a hlavne si držala odstup. Je predsa vo väzení. Ktovie, za čo sedí práve tento muž?!
Poďakovala mu za pomoc, a potom už cvičila sama. Dala si však riadne do tela a na druhý deň ju potrápila poriadna svalová horúčka. Ledva chodila a mala problém zdvihnúť si k ústam hrnček s čajom. Zvládala to však s úsmevom na perách. Vždy sa totiž každé ráno pred raňajkami posilnila najskôr Božím slovom a trávila čas s Pánom na modlitbe. Veď aj keď Jozua s ľudom obiehali Jericho, robili to skoro ráno. A čo sa stalo na siedmy deň? Múry padli! Takisto aj keď dobývali mesto Haj. Kedy začali? Skoro ráno! Dobré je viesť 10:0 proti nepriateľovi už zrána. No, nie?
Ako každé ráno, Silvia šla spolu s ďalšími väzňami na raňajky. Väčšinou ste si mohli všimnúť skormútené a zničené tváre. Silvia však vytŕčala. Jej tvár žiarila radosťou a pokojom. Nešlo jej totiž mysľou nič iné, len Božie slovo. Vzala si svoju tácku s jedlom a usadila sa k najbližšiemu stolu. Dlho však sama nesedela.
„Môžem si prisadnúť?“ spýtala sa jej jedna so spoluväzenkýň. Na prvý pohľad človek videl, že to je žena dobitá životom, no zároveň žena, ktorá by vám vedela vylepiť za jeden škaredý pohľad.
„Samozrejme,“ odvetila jej Silvia a posunula sa trochu.
„Som Karin,“ predstavila sa jej žena a podala jej spotenú ruku.
„Silvia, teší ma,“ odvetila jej Silvia s úsmevom na perách a pustila sa do raňajok. Karin si tiež vzala do ruky chlieb, no vzápätí ho aj položila.
„Musím sa ťa niečo spýtať,“ začala rozhovor Karin, „dlhší čas ťa sledujem a neviem pochopiť, prečo si vždy taká veselá a spokojná. Si predsa vo väzení! Nemáš žiadnu slobodu! Žiadny život! Si odsúdená, tak ako všetci ostatní, čo sú tu. Na nikom inom som však takú rozžiarenú tvár nevidela! Prečo si vždy taká šťastná?“
Silvia sa pousmiala. Vedela, že toto je čas, keď tá žena musí spoznať Pravdu. „Pretože viem, ku komu a kam idem,“ odpovedala jej Silvia.
„Prosím? Ideš akurát tak späť do väzenskej cely,“ odpovedala jej Karin.
Silvia sa zasmiala: „Musím ti vyvrátiť pár vecí, ktoré si o mne tvrdila. Po prvé, slobodu som nestratila. Mám väčšiu slobodu, než väčšina ľudí mimo väzby. Po druhé, život som tiež nestratila, ale získala.“
„Získala? Vo väzení? Si v poriadku?“ spýtala sa Silvie Karin nechápuc.
„Nie je väzenie ako väzenie. Nie je sloboda ako sloboda. Nie je otroctvo ako otroctvo. Väčšina ľudí sveta síce nie je v takejto väzbe ako ja či ty. Sú však otrokmi hriechu.“
„Otrokmi hriechu? O čom to tu prosím ťa točíš?“ spýtala sa Karin ráznejšie.
„Dovoľ mi položiť ti otázku. Keď by si teraz zomrela, čo myslíš, kam by si šla?“ spýtala sa jej Silvia.
Karin okamžite so smiechom odpovedala: „Pravdepodobne do truhly. Vzápätí by som bola šupnutá do zeme na cintoríne. Teda, neviem, či väzňom robia kremáciu.“
„Máš pravdu, s tvojím telom by ľudia urobili toto, ale ľudský duch a duša sú večné.“
„Hm, asi narážaš na nebo a peklo, že? Každý normálny človek predsa vie, že sú to len výmysly, ktorými sa strašia deti, aby poslúchali,“ odvrkla Silvii Karin.
„A čo ak nie?“
„Tak neviem. Ak by aj teoreticky existoval Boh, nebo a peklo …, hm, veľmi som sa nad tým ešte nezamýšľala. Väčšina ľudí by asi o každom väzňovi povedala, že je odsúdený do pekla. Ja však nie som žiadny vrah! Som tu za daňové podvody. Ja to nepovažujem za krádež, robila som to predsa preto, aby som uživila deti. Tento štát okráda viac. Vzali mi deti a mňa zavreli sem. Neurobila som predsa nič také zlé! Starala som sa o deti, pomáhala rodičom, nikdy som nikoho neudrela. Oukej, nie som bez chyby, ale sú určite ľudia, ktorí sú na tom horšie, než ja. Myslím, že ak by vzal Boh celý môj život, dobré skutky by prevýšili tie zlé,“ odpovedala jej Karin.
„To však takto nefunguje,“ odpovedala jej Silvia, „Boh je Svätý a neznesie vo svojej prítomnosti žiadny hriech. Hovorí, že odmenou za hriech je smrť. Každý zhrešil a to je údel ľudstva, že sa už rodí do otroctva hriechu. Hreší, aj keď nechce, je to jeho prirodzenosť, s ktorou sa rodí, a tým pádom je odlúčený od Boha.“
Karin sa zamyslela a odvetila: „Keď to je takto, tak nemá šancu nikto. Každý predsa vie, aké zlo vedia napáchať aj tie najmenšie deti. Nepoznám nikoho, kto by bol tak dobrý, že by v živote neurobil nič zlé.“
„Máš pravdu, z vlastnej sily to nikto nedokáže, Boh je však spravodlivý sudca, a keďže je spravodlivý sudca, musí hriech odsúdiť,“ odvetila jej Silvia a odpila si z čaju.
„Vtom prípade je celé ľudstvo odsúdené do pekla!“ vykríkla Karin uvedomujúc si skutočnosť.
„Tak je, ale Boh je aj milujúci. Boh je Láska a vo svojej zvrchovanosti priniesol aj riešenie na tento padlý stav ľudstva. Tak miloval svet, že poslal svojho Syna Ježiša, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho,“ povedala jej Silvia potešujúcu zvesť.
„Hm, to som už niekde počula. Ale prečo práve Ježiš? A prečo musel zomrieť? Stále tomu nechápem. Nedalo sa to urobiť inak? A prečo vlastne všetci kresťania toho Ježiša toľko ospevujú? V čom bol taký super?“ spustila zo seba Karin spúšť otázok.
Silvia dožula svoje sústo, položila vidličku na tanier a hovorila ku Karin: „Keďže odplatou za hriech je smrť, muselo byť za hriechy zaplatené – smrťou. A to za všetky hriechy. A keďže žiadny človek na Zemi sa nikdy nemohol narodiť bez hriechu, musel prísť na svet Boží Syn. Vzdal sa svojho majestátu, narodil sa v smradľavej maštali z tela človeka – čo ho robí 100% človekom, ale zároveň bol počatý z Ducha Svätého, čo ho robí 100% Bohom. Nikdy nevykonal ani jeden hriech, aj keď žil rovnako ako my. Pozná, aký to je život v tomto tele. Žil však svätý život bez hriechu, a tak mohol zaplatiť za všetky hriechy sveta – nevinnou krvou. Preto zomrel na kríži, to je to vykupiteľské dielo. Bol na Ňom každý jeden hriech, všetko, čo som popáchala ja či ty, každý hriech, za ktorý sedia títo ľudia v tomto väzení i vo všetkých väzeniach sveta. Všetky najohavnejšie skutky, čo kto kedy v histórií popáchal. Všetko niesol On! Je splatené! On nás zmieril s Bohom! Smrť, ktorú si každý človek zaslúžil za svoje hriechy niesol Ježiš! Preto Mu patrí všetka chvála, a preto ho všetci kresťania ctia! Vedia, čo pre nich urobil. Predstav si, že spôsobíš hroznú haváriu. Tvoj spolujazdec sa však s tebou vymení a sadne si na miesto šoféra. Keď prídu policajti, prizná sa, že šoféroval on. Jeho odsúdia, jeho zabijú, aj keď vinníkom si bol ty. Už rozumieš tomu, čo Ježiš vykonal na kríži?“
Karin začali tiecť po lícach slzy. Sťažka odvetila: „Už asi chápem. Urobil niečo, čo sme si nezaslúžili. A urobil to z lásky.“
„Presne tak. Ale smrťou na kríži to nekončí. Ježiš bol tretí deň slávne vzkriesený! Tým pádom sa potvrdilo, že bol skutočne Boží Syn bez hriechu. Jeho telo nenašli a to je historický fakt! Štyridsať dní po svojej smrti sa zjavoval svojim učeníkom a teraz sedí v nebi po pravici Boha! Ježiš žije!“ dokončila slávnu zvesť evanjelia Silvia.
Na Karin prišlo usvedčenie. Sklonila hlavu do rúk a plakala. „Ja som ho mala úplne na háku. Ani som len neverila, že vôbec existuje a nie ešte, že by mohol niečo pre mňa spraviť. Je mi to ľúto. A vôbec som nežila dobrý život. Neustále som na niekoho kydala a povyšovala sa nad každým, iné veci ti radšej ani nejdem hovoriť. Ešte aj za tebou som šla pod zámienkou, že ťa zosmiešnim.“
Silvia si sadla ku Karin a chytila ju za plece: „Áno, za tvoje hriechy je však splatené a Boh ku tebe vystiera svoju milujúcu ruku. On po nás túži a chce, aby naše srdcia patrili Jemu, miluje nás. Keď uveríme tejto radostnej zvesti kríža, úprimne oľutujeme svoje hriechy a prijmeme Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa, Boh nám odpustí a nepozerá sa viac už na naše hriechy. Získavame v Ňom večný život a stávame sa Božím dieťaťom. Božie Slovo hovorí, že keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasená. Lebo srdcom sa verí na spravodlivosť a ústami sa vyznáva na spasenie. Lebo Písmo hovorí, že nikto, kto verí v Neho nebude zahanbený. Chceš odovzdať svoj život Ježišovi?“
Karin sa jej uprene pozrela do očí a rozhodne povedala: „Áno.“
4. kapitola
Nasledujúci deň hneď zrána Silviu pochytili zdravotné problémy. Zvracanie, hnačky a silná horúčka. „Hm, buď sa satanovi nepáči, že rozširujem Božie kráľovstvo alebo sem niektorý z návštevníkov doniesol vírus. Alebo aj – aj“ pomyslela si Silvia. Jej telo síce bolo slabé, ale duch silný. Vo väzení nie je črevná viróza žiadna sranda. Keď už šla asi piaty krát v priebehu dvoch hodín navštíviť záchod, ozvala sa jej spolubývajúca väzenkyňa Laura: „Ak ma nakazíš, neželaj si ma! Spôsobím ti také peklo na zemi, že si ma budeš pamätať do konca života!“ Silvia si jej reči nevšímala a utekala k cieľu. Trvalo to už tri dni a stále bola slabšia. Choroba nechcela z jej tela ani za nič odísť. Nikomu inému však nič nebolo, takže zrejme vírus to nebol.
Na ďalší deň bola Silvia ešte viac vysilená a už aj vyhladnutá. Rozhodla sa, že pôjde predsa len na spoločné raňajky a dá si aspoň suchý chlieb. Sadla si k stolu a onedlho už pri nej sedela Karin. „Boh je úžasný! Konečne som našla to, čo som celý život hľadala! Ja sa tak teším, Silvia!“ spustila Karin celá rozžiarená. Keď však uvidela utrápené klbko Silviinho tela, sadla si k nej. „Čo sa stalo? Veď ty sama si mi povedala, že sa môžeme stále radovať, keďže naše mená sú zapísané v nebi.“ Silvia zdvihla ku Karin hlavu a jemne sa pousmiala. „Máš pravdu, ale trápi ma už nejaký čas dáka črevná galiba. Už som úplne vysilená,“ povedala jej. „To ma mrzí,“ odvetila Karin a naliala jej do pohára vodu. Náhle však Silvii napadlo slovo „Na chorých budú kláSŤ Ruky a budú sa maŤ DOBRE.“ Silviu to okamžite vzpružilo. Predsa sa však do jej mysle dostavili pochybnosti. „Pane, ale veď Karin je kresťanka len štyri dni!“ Vedela však, že v tom nie sú žiadne ale. Znamenia uverivších nie sú založené na čase. Silvia si povedala, že to teda skúsi, keď ju už má po ruke. „Karin, Božie Slovo hovorí o znameniach, ktoré budú sprevádzať tých, čo uverili. Jedno z nich znie „Na chorých budú klásť ruky a budú sa mať dobre“, keďže si už odovzdala svoj život Ježišovi aj ty, platí to rovnako aj o tebe. Položíš prosím na mňa svoju ruku?“ Karin najskôr vyjavene pozerala, ale promptne reagovala. „Samozrejme,“ odvetila s úsmevom a položila ruku na Silviino plece, „buď zdravá!“ Silvia Karin poďakovala a pustili sa spolu do jedla. Náhle pocítila, ako bolesť odchádza s jej tela a napĺňa ju sila. „Boh je dobrý!“ vyskočila od stola Silvia plná radosti. Karin s úsmevom odvetila: „Ako vidím, uzdravil ťa.“ Obe sa zasmiali a rozprávali sa až kým sa nemuseli pobrať do svojich ciel.
S prichádzajúcou jarou a prvými slnečnými lúčmi prišla aj do väzenia celkom dobrá nálada. U Silvii to nebolo celkom tak. Tešila sa peknému počasiu, no zároveň bola smutná z toho, že nikde nemôže ísť. Spomínala, ako si mohla ísť donedávna hocikedy slobodne zabehať, bicyklovať sa či korčuľovať. Určite by šli s kamarátmi na prvú jarnú túru a s rodičmi odštartovali práce v záhrade. Spomínala tiež na vychádzky so svojím psíkom, grilovačky či pikniky v parku pri rieke. Všetko z toho však bola minulosť. Silviu sa zmocnil pocit, že nemôže robiť absolútne nič. Začali jej stekať po lícach slzy. Pozerala sa von cez zamrežované okienko cely, z ktorého nevidela nič iné, len kamenný múr s ostnatým drôtom. „Pane, toto je úplne nespravodlivé! Prečo som tu, keď som nič neurobila?! Všetci sa môžu slobodne hýbať po vonku, športovať a ja tu musím byť zavretá ako najväčší zločinec! Veď sa z toho zbláznim! Prečo si to dopustil?“ Odpoveď neprichádzala a Silvia sa začala hnevať na Boha. Vedela, že je zvrchovaný, poznala ho už istý čas, no väzenské prostredie sa pomaly, ale isto zahrávalo s jej mysľou.
„Vstávať!“ ozýval sa prísny hrubý hlas väzenského dozorcu po celom väzení. Silvia ledva odlepila oči a v polospánku sa pozerala vôkol seba, čo sa deje. Rozospatí väzni pomaly vychádzali zo svojich ciel. Dozorcovia si zmysleli, že budú realizovať ranné rozcvičky. Všetci šli za sebou ako husičky nasledujúc dozorcu. Pozerali po sebe nechápajúc, čo si to tí fízli zase zmysleli. Spojil sa dokonca ženský blok s mužským. Nasledoval tréning ako pre vojakov – kľuky, brušáky, angličáky, … Väčšina väzňov neochotne povzdychávala, niektorí si to však užívali. Silvia mala cvičenie rada, no teraz nejako nevládala. Celé telo sa jej triaslo, ale premáhala sa. Pri posledných angličákoch mleli z posledného skoro všetci. Silvia si všimla ako chlapíkovi cvičiacom pri nej tečú z tváre kropaje potu a ledva skáče. Mal však odhodlaný výraz a zjavne sa snažil. Náhle však Silvia začula veľký buchot a prasknutie. Sprevádzal ho hlasný výkrik. „Roman!“ zvolali asi piati muži zhromaždiac sa okolo chlapíka na zemi. Držal si členok a zvíjal sa od bolesti. Silvia sa preľakla, ale pohotovo k nemu pristúpila. Čo mám robiť? Máme volať záchranku? Poskytnúť mu prvú pomoc? Silvii prúdil v hlave tok myšlienok ako môže pomôcť svojmu zranenému spoluväzňovi. Náhle sa však zarazila. Mám predsa Ježiša!
„Pustite ma k nemu!“ volala Silvia na ostatných, ktorí stáli v krúžku okolo zvíjajúceho sa muža. Nikto ju zjavne nepočul, takže sa musela cez nich silou-mocou predrať. Pristúpila k zranenému chlapovi a sklonila sa k nemu. Na okamih sa jej pozrel do očí. „Viem, že máte ukrutné bolesti, poznám však toho najlepšieho Lekára, ktorý vás vie ihneď uzdraviť,“ povedala mu Silvia s úsmevom. Väzni naokolo sa začali posmešne rehotať, Silvia si ich však nevšímala. „Pane Ježišu, Ty si všemocný Boh a Uzdraviteľ, daj sa prosím poznať týmto ľuďom a ukáž im, kým si,“ modlila sa Silvia. Všetci sa ešte viac začali smiať. Vtom chytila chlapíka na zemi za ruku a razantne mu povedala: „V mene Ježiša Krista vstaň! Hlásam plné uzdravenie pre túto nohu!“ Chlapík vypleštil oči a otvoril ústa od úžasu. Bolesť odišla. Členok sa napravil. Silvia sa spokojne usmiala a ďakovala Pánovi. „Nič mi nie je!“ vykríkol dotyčný radostne a vyskočil na nohy. Väzni vyjavene pozerali a nikto sa nezmohol ani na slovo. Silvia vedela, že toto je ten čas predstaviť im Spasiteľa. Postavila sa a uprela zrak na ostatných. „Ten, ktorému ste sa vysmievali, ktorým ste opovrhovali, a v ktorého ste väčšina z vás ani neverili práve preukázal svoju nesmiernu lásku a moc. Tak vás miluje, že položil svoj život za vás na kríži. My sme si zasluhovali smrť, lebo každý zhrešil a nemá slávy Božej. Počula som už veľa z vás hovoriť o tom, ako tu nespravodlivo trčia. Boh je spravodlivý a nenávidí hriech, hovorí, že odmenou za hriech je smrť. Niet výnimky. Každý človek sa rodí hriešny a zasluhuje si smrť. Nie len telesnú smrť, ale večnú smrť a utrpenie. Boh však tak miloval svet, že dal svojho Syna, aby nezahynul, ale mal večný život každý, kto v Neho verí. Boh nám práve preukázal jeho milosť, On je ten, ktorý dáva život, ktorý nás miluje bezpodmienečne. Ježiš sa vzdal svojho nebeského majestátu, narodil sa ako človek, ale zároveň stále Boh, znášal všetky útrapy sveta, ale nespáchal ani jediný hriech. On jediný bol hodný vykúpiť nás a zmieriť s Bohom. To preto zomrel na kríži, inak by splatené byť nemohlo. On nás miluje a ponúka nám večnosť s Ním vierou v Neho, v Jeho obeť. Je to zdarma. Nezaslúžili sme si to, je to len Jeho milosť a láska. Kto sa chce zmieriť s Bohom, nech oľutuje svoje hriechy a prijme Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa!“
Slzy začalo roniť približne tridsať statných mužov a žien, ktorých by sa bežný smrteľník na ulici asi preľakol. Boh sa dotýkal ľudských sŕdc a v to ráno dalo život Ježišovi 16 mužov, 11 žien a 1 väzenský dozorca. Silvia sa tak tešila! Vtom momente sa obrátila atmosféra vo väzbe o 180 stupňov. Silvia si dala poslať od rodičov zo zboru 50 Biblií, ktoré porozdávala novoobráteným, a aj ďalším mužom a ženám vo väznici. Už sa medzi sebou nenazývali väzňami. Vedeli, že Ježiš ich oslobodil a toto terajšie súženie pre minulé hriechy je neporovnateľné s večným životom s Ním. Vo väznici nastala radosť, Silvia hladných ľudí dennodenne vyučovala o Bohu a Jeho vôli, a každý deň pribudol človek do Božej rodiny. Bolo to nesmierne krásne. Silvia ďakovala Pánovi a ráno sa budila s chválou na perách. Už videla Boží zámer a Jeho plán. Vedela, že On má všetko pod kontrolou a je zvrchovaný, no teraz to aj videla.
„Zapri Ježiša!“ ozval sa za Silviou hlas démona. „Nie! Ježiš je Pán pánov a Kráľ kráľov, Spasiteľ! Jemu patrí všetka sláva!“ Démon ju prenasledoval a spôsoboval ukrutnú bolesť. Silvia kričala z plných pľúc od bolesti, no zároveň mala pohľad uprený na Ježiša a radosť v srdci, ktoré jej horelo chválou.
„Silvia, vstávaj!“ potriasla ňou vystrašená spoluväzenkyňa. Silvia sa celá spotená zobudila a zistila, že to bol len sen. „Čo sa ti snívalo? Kričala si z plného hrdla?“ spýtala sa jej zdesená žena. Silvia, len mávla rukou: „Škoda reči, také pliagy ma prenasledovali, ale Boh je dobrý.“ Silvii sa nechcelo spolubývajúcej vykladať celý sen o prenasledovaní nepriateľskou armádou. Tešila sa však, že napriek všetkému mala myseľ upriamenú na Krista. Keď sa trochu pozviechala, šla sa umyť a vyrazili všetci spolu na raňajky. Začínalo leto a vo väznici bolo ako v saune. Väzňom veľmi ani jesť nechutilo. Silvia si po troške odlamovala z chleba a zapíjala ho studeným čajom. Bola veľmi unavená a ledva držala hore hlavu. O chvíľu si k nej sadla Karin, ktorá bola zjavne plná energie.
„Ahoj, Silvia! No, čo, ako sa máš? Ja sa tak teším, že je už leto! Viem síce, že vo väzení je to jedno, ale aj tak, ja milujem slnečné dni!“ rozprávala jej Karin nadšene.
Silvia sa len pousmiala a odvetila jej: „To sa teším, ja však radšej znesiem chlad. Avšak, keď sme tu zatvorené, môže nám to byť naozaj tri – päť.“ Zasmiali sa obe a rozprávali sa počas celých raňajok. Už sa pomaly dvíhali od stolov, lebo dozorcovia ukončili tzv „breakfest-time“. Silvia zasunula stoličku a vybrala sa k východu. To, čo zbadala jej takmer vyrazilo dych. Policajti práve viedli v putách toho násilníka, ktorému Silvia vzala auto. Ostala stáť ako zamrznutá a šokovane odkráčala so svojej cely.
5. kapitola
Hneď po raňajkách Silviu odchytil jeden z dozorcov. „Ste predvolaná pred súd, zajtra o tretej popoludní bude pojednávanie,“ oznámil jej s prísnym výrazom sfingy a odišiel. Silvia aj zvyšok ľudí sediacich za stolom po vypočutí tohto oznamu prestali prežúvať a chvíľu mlčky hľadeli jeden na druhého. „Prečo by ťa volali pred súd?“ spýtala sa jej Karin. „Nemám tušenie,“ odvetila jej Silvia a ďalej sa už vôbec nerozprávali.
Silvia strávila celý deň premýšľaním o zajtrajšku. Žeby sa našli nejaké svedkovia zločinu a prepustili by ma? Nepravdepodobné! Ale prečo sedí v cele aj ten policajt? Čo sa udialo? Silvia bola za mrežami už celých desať mesiacov a pomaly si na väzenské prostredie aj zvykla. Srdce jej horelo radosťou po predošlých udalostiach moci evanjelia, ale zároveň sa túžila vrátiť domov k rodine. Ďalší deň len sledovala hodinky, ako sa čas približuje k znamenitej tretej hodine. Dočkala sa.
S dvoma policajtmi sa odviezla k mestskému súdu. Bola prekvapená plnosťou súdnej siene. Toľko ľudí tam nečakala. Kto tam však nesedel? Presne tak – ten násilnícky policajt! Zagánil na Silviu a usadil sa oproti. Silviine predpoklady boli správne. Sudca začal pojednávanie a hneď zavolal aj dvoch očitých svedkov. Boli to dvaja mladíci okolo dvadsiatky. Hovoriť začal chlapík s dredmi na hlave. „Dlho sme váhali, či hovoriť to, čoho sme sa stali pred niekoľkými mesiacmi svedkami, pretože sme sa báli vlastných následkov. Rozhodli sme sa však pravdu nezamlčovať a priniesť ju na svetlo. Jednej augustovej noci sme sa vybrali s kamarátom do parku. Nikde nikoho nebolo, tak sme sa rozhodli, že si tam zahúlime. Keď sme si pripravili vodné, zahliadli sme auto, ako zastalo vedľa nás. Zľakli sme sa, pretože sme si mysleli, že sme boli pristihnutí pri čine. Snažili sme sa splynúť s prostredím ako chameleón a mlčky a nehybne sme ležali. Muž, ktorý vystúpil z auta sa však nerozbehol za nami. Zbadali sme mladé dievča, asi tak päť metrov od nás, ak pred ním uteká. Márne, dobehol ju. Zvalil sa na ňu len na kúsok od nás – možno dva metre a pokúsil sa ju zjavne znásilniť. Ona však vzala zo zeme nejaký klát dreva a tresla mu s ním do brucha. On sa zvíjal na zemi, zatiaľ, čo ona utiekla a nastúpila mu do auta. Viem, že sme sa zachovali veľmi zbabelo, keď sme o tom mlčali, ale museli sme s pravdou von.“
Silvia zostala ako obarená a obžalovaný policajt taktiež. Pravda vyšla najavo. Policajta chytili za skutočné znásilnenie dvoch mladých žien, vylúčili ho zo služby a odsúdili za mreže na štyridsať rokov. Silviu prepustili z väzenia ešte v ten deň. Pobalila si kufor a zavolala rodičom. Do troch hodín boli pre ňu. Radostne sa vyobjímali, od šťastia až plakali. „Ja som vedela dcérenka, že pravda vyjde najavo,“ hovorila jej mama cez slzy. „Aj ja, maminka, Boh je dobrý a zvrchovaný. Aj môj pobyt vo väzení si použil na Jeho slávu! Mala som s Ním taký intímny čas ako nikdy pred tým, použil si ma k zvestovaniu evanjelia, obrátilo sa dokopy asi päťdesiat väzňov!“ odvetila jej Silvia celá natešená. „Sláva Pánovi! Tak je veru – tým, čo milujú Boha, všetky veci slúžia k dobrému!“ poznamenal Silviin otec. Spoločne sa na seba usmiali a s radostným srdcom plným vďaky a chvály odkráčali do auta.
POZNÁMKA AUTORKY
Ak si uvedomujete, že ste hriešnik a pred Bohom nebudete z vlastných síl nikdy dosť dobrý, ak veríte, že Ježiš za Vaše hriechy zaplatil smrťou na kríži, aby Vám daroval večný život a chcete prijať Pána Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa, pomodlite sa úprimne túto modlitbu:
„Pane Ježišu, viem, že som hriešnik odsúdený do pekla. Svoje hriechy však ľutujem a prosím Ťa o odpustenie. Verím, že si za moje hriechy zomrel na kríži a bol si v tretí deň slávne vzkriesený. Ďakujem Ti za to a prijímam Ťa za svojho Pána a Spasiteľa. Ďakujem Ti, že si mi daroval večný život.“
Ak si sa s úprimným srdcom pomodlil, oľutoval svoje hriechy a odovzdal svoj život Ježišovi, stáva sa z teba dieťa Božie a máš večný život. Boh ťa miluje a chce s tebou rozvíjať vzťah. Tráv s Ním čas, modli sa, ďakuj mu, pros ho, o to, čo potrebuješ. On je verný a láskavý, môžeš s Ním hovoriť o čomkoľvek. Zaobstaraj si Bibliu a začni ju čítať. Je to Jeho slovo – jeho plán a vôľa pre Tvoj život. Je živé a aj prostredníctvom neho môžeme Boha viac a viac spoznávať.
Nech Ťa Pán mocne požehná!