1. kapitola
Tamchaš. Celkom obyčajne neobyčajný ostrov. 16 000 obyvateľov, domy, školy, námestie, nemocnica, pošta, kaviareň, obchody. Všetko, čo má krajina pre potreby svojich obyvateľov poskytovať. Možno aj niečo navyše. Tento rok ostrovu vládne rodina Topásových. Zámok Bielych je skutočne skvostom. Dokonalý kontrast, kdekoľvek ste. Čierne horizontálne línie kráľovskej brány lemujú biele vertikálne vlny vzácneho kovu. Po Snežnom chodníku kráľa sa dostanete kamkoľvek – či chcete ísť priamo na hostinu k stolu, do Záhrady veží alebo si zacválať na Alim či Belovi. Je to unikát mesta. Kráľ Melichar dal chodník vyrobiť k príležitosti narodenia prvých dvojčiat. Bieli sú naň hrdí už celých dvadsať rokov.
Vstupná hala kráľovstva je impozantná v každom detaile. Klavírne krídlo stojace na lesklej šachovnicovej podlahe ešte viac umocňuje túto krásnu eleganciu. Kráľovná Regina je umelkyňa telom i dušou. Práve táto miestnosť je jej najobľúbenejšou. Zložila tu už aspoň tridsať oslavných piesní. Príležitostí bolo dosť – narodenie detí, zdolanie skúšky koní, či úspešné strelecké súťaže synov. Najväčšou oslavou je však zakaždým víťazstvo v Turnaji. Tamchaš bol postavený už v 15. storočí a Topásovcom sa za ten čas podarilo získať viac než tristo víťazstiev spojených s ročným panovaním v meste. Regina halu pravidelne vyzdobuje aj svojimi výtvarnými dielami. Na bielych stenách sa vynímajú uhlíkové kresby členov rodiny aj služobníctva.
Obývacia izba nadchýna luxusom, ale zároveň aj teplom domova. Kombinácia čiernych kožených pohoviek, kresiel a mäkkých huňatých bielych diek vám dovolí načrieť do kútika duše tejto rodiny. Tak hĺbavé, vážne osobnosti. Zároveň plné lásky, čistoty a harmónie. Nad krbom sa síce vynímajú praskliny, spôsobené neuvážlivým tréningom dvojčiat, no manželia si ich zachovali ako pamiatku na počiatok streleckého zanietenia synov.
Pre mňa osobne je kuchyňa s jedálňou tým najväčším lákadlom zámku. Nie, že by som bola nejak extra zaťažená na jedlo, ale to, čomu skutočne nedokážem odolať, je čokoláda. Tú naša kráľovská rodina konzumuje na kvantá. Tmavú aj bielu. Na raňajky, obed aj večeru. V tabličkách, figúrkach aj ako nápoj v pohári. Vlastne, je to hlavná obživa v celom Tamchaši. Tibor s Borisom si dokonca vyrobili z čokolády aj vlastné luky a šípy. Raz do týždňa je podávaná aj kráľovským koňom.
Najväčším skvostom prízemia zámku je tréningová šachová miestnosť. Tu celá rodina aj so služobníctvom každý deň trénuje na slávny Turnaj. 20×20 metrov – to sú rozmery celej šachovnice. Nachádzajú sa tu tiež obrovské šachové hodiny, tribúna pre divákov a projektor s plátnom na školské vyučovanie.
Palác rodiny Ónyxových sa riadi taktiež podobným štýlom, i keď niektoré rozdiely sú predsa len badateľné. Kráľ Karol je dokonalý plánovač. Hneď pri vstupe vás upúta obrovská čierna tabuľa popísaná bielymi kriedami. Vlastne, takáto tabuľa je takmer v každej miestnosti. Dokonca aj v kúpeľni. Ónyxovci majú plán na všetko – spánok, jedálny lístok, domáce práce, vyučovanie detí, tréning na Turnaj, poradie kníh na prečítanie, plán počúvania hudby, pozvania pre priateľov, kráľ s kráľovnou si dokonca plánujú aj vlastné milostné radovánky. Táto typická tabuľa sa nachádza aj v stajniach. Dash a Flash z nej síce veľa neprečítajú, ale chovatelia kráľovských koní tu majú podrobný rozpis všetkého – krmivo, starostlivosť, tréningy i veterinárov. Deťom síce podrobné plánovanie otca lezie občas riadne na nervy, ale nemajú veľmi na výber. Kráľ Karol je veľmi prísny a odporovať sa mu neodváži skoro nikto.
Alžbeta si na svoje postavenie kráľovnej zvykala dlho. Prvých šesť rokov manželstva sa venovala hlavne výchove. Štyri malé deti dali riadne zabrať, ale Ónyxovci zvládali kraľovanie, výchovu aj tréning k Turnaju bravúrne. Možno aj vďaka dokonalej plánovacej technike Karola. Štyri deti do rodiny počas šiestich rokov – to je už tradične dedičný kráľovský údel, ale aj radosť. Teraz je ich domácnosť už v celkom pokojnom režime, veď z detí sú už veľkí adolescenti. Oto a Roman majú dvadsať, Anna sedemnásť a Hana štrnásť rokov. Je pravda, že v podobnom veku sú aj deti Topásovcov, ale Ónyxovci majú svojich potomkov podľa môjho názoru o dosť zrelších. Keďže sú dievčatá aj chlapci spolužiaci v miestnej strednej škole, učitelia vedia dobre odpozorovať, ktorá rodina má väčší potenciál ku každoročnej výhre v Turnaji. Predsa len, okrem dokonalej stratégie a logiky, treba mať vybudované určité charakterové vlastnosti.
V Turnaji je potrebná premyslená spolupráca, vedomá sústredenosť, trpezlivosť, schopnosť nechať sa vyhodiť pre väčší cieľ v záujme celej rodiny. 20.7. je tradične zvolený dátum najväčšej udalosti roka. Zúčastňuje sa jej celý Tamchaš. Výnimku tvoria asi len práve rodiace ženy, novorodenci a lekári v službe. Niekto viac preferuje výhru Ónyxovcov, iný Topásových, ale všetci intuitívne vedia, že rodina, ktorá vyhrá, bude vládnuť mestu lepšie. Kráľ vždy vyberie aj svojich osem najlepších služobníkov, ktorí majú v daný rok privilégium hrať spolu s rodinou. U Topásovcov to bol minulý rok práve kuchár, ktorý dal víťazný šach-mat. Tento rok sa celkom vyšvihol aj záhradník, lekár a učiteľ. Kráľ však konečný stav súťažiacich určí len tri mesiace pred Turnajom. Aj keď práve začal január, to, kto bude hrať tento rok na Turnaji je u služobníctva v paláci Ónyxovcov aj Topásovcov veľkou témou. Nevie to však nikto, ani kráľovské deti. Diskusia a radenie prebieha výlučne medzi manželmi. Konečný verdikt však spíšu a vyslovia králi na námestí Šachovej hodnosti 20. apríla. Melichar a Karol stoja aj tento rok pred náročným rozhodnutím.
2. kapitola
„Drahý, nezdá sa ti, že to už trochu preháňaš?“ spýtala sa Regina manžela, keď zložil telefón. Pán Topás prekvapene zdvihol obočie a podišiel k svojej žene: „Preháňam? S čím, Zlatko?“ Regina pokrútila hlavou a vysypala so seba: „Usporadúvaš už siedmu párty v tomto mesiaci! Decká zanedbávajú školu aj prípravu na Turnaj, ošetrovateľ koní zabúda dávať Alimu a Belovi vodu a kuchár namiesto dôslednej prípravy jedál si v kuchyni bubnuje varechami po hrncoch! Ľudia z mesta sa sťažujú, že nie je dôsledne premyslený zavlažovací systém na poliach a boja sa hladu. Nepršalo už tri mesiace a úrody z minulého roka nie je práve veľa.“
Kráľ v poslednú dobu naozaj zanedbával kraľovanie mestu i správcovstvo vlastnej rodiny. Všetky jeho deti sú predsa dospelé, hovoril si. Chlapci majú už dvadsať a dievčatá osemnásť a šestnásť rokov. Myslel si, že sú dosť zodpovední a vychoval ich dobre. Služobníctvu veril taktiež a nechal ich vykonávať svoju prácu, ako chcú. Nenarazil na žiadny závažnejší problém, a tak si poslednú dobu často vyhodil z kopýtka. Chcel si len oddýchnuť, zabaviť sa, nič viac. Jeho manželka však videla, ako sa postupne rúca domácnosť aj mesto. „Regina, nemyslím si, že by šlo o nejaké závažné problémy. Naše deti sú už dospelí ľudia, až na Boženu, môžu si spravovať veci ako chcú. S ošetrovateľom si pohovorím, ale do kuchára nechcem vyrývať. Zatiaľ bolo jedlo na stole vždy načas, a keď sa chce pri práci trochu zabaviť, nevidím na tom nič zlé. To, či prší alebo neprší ja v moci nemám, takže neviem, čo by som mal asi tak robiť.“
Regina už ľahostajnosť svojho manžela nezniesla a rozplakala sa: „Deti skončia ako bezdomovci, kvôli nedostatočnej príprave prehráme Turnaj, kone nám zdochnú od smädu, obyvatelia mesta od hladu a tebe je všetko jedno!“ Melichar bol zaskočený tak silnou reakciou a manželkinými emóciami. Chcel to urovnať a utešiť ju, ale keď sa k nej priblížil, utiekla rýchlo preč. Kráľ vedel, že potrebuje čas. Nechal ju tak. Vyšiel na balkón a premýšľal o Regininých slovách.
Tibor a Boris sa práve vrátili zo školy. Ako študenti architektúry mali toho na práci viac než dosť. Boris si sadol k nákresom, ale Tibor povedal, že má ešte niečo dohodnuté v meste. Vzal si do ruky jeden croissant a utekal na autobus. Do izby strelcov náhle vtrhol opravár. „Ahoj, Boris, prepáč, že ruším. Otec hovoril, že je potrebné opraviť nejaké dvere na skrini.“ Boris nechal začatú prácu tak a šiel opravárovi ukázať spadnuté dvere. „Vypadli z pántov. Tibor ich chcel dať späť, ale keď sa o to pokúšal, vyleteli odtiaľ aj skrutky,“ oznámil Boris opravárovi a vrátil sa k práci.
„Mimochodom, kde je tvoj brat? Videl som, že mal dnes naponáhlo,“ zakričal na Borisa opravár z druhého konca izby, „má snáď nejaké dievča?“ Boris vedel, že ich sluha je len zvedavý. Vstal od stola a ráznym krokom šiel za ním. „Neviem, kde je a nezaujíma ma to. Mám toho veľa do školy a potrebujem sa sústrediť na prácu. Očakávam od teba, že opravíš dvere a nebudeš ma komandovať žiadnymi zbytočnými otázkami. Ďakujem,“ vysolil mu Boris priamo do tváre. Opravár len na neho mlčky hľadel, pokrútil hlavou a pokračoval v práci na dverách. Keď skriňu opravil, zašil sa do kôlni a zapálil si jednu cigaretu. To, kam chodí Tibor ho nesmierne zaujímalo. Zaumienil si, že to zistí. Aj keby ho mal sledovať. Z rozjímania ho vytrhla mäkká smradľavá nádielka, ktorá pristala priamo na jeho pleci. „Hlúpe lastovičky! Zas si musia stavať hniezda kade-tade! Jaj, len mi robotu robia!“ rozhorčoval sa a utrel si vtáčie výkaly do vreckovky. Viac si ich však rozotrel a hromžil ešte viac. Bundu si vyzliekol a pobral sa ju vyprať.
Dážď striedal slnko, teplo chlad, vietor sa menil s bezvetrím. Anna sa rozčuľovala, že si nevzala dáždnik, zároveň bola rada za jarné šaty, keď vykuklo slniečko. Takéto bláznivé počasie už dávno nezažila. Ľudia sa hnali z práce domov, cesty boli plné áut, z obchodov sa valili matky s plnými nákupnými taškami. Len ona pokojne sedela na lavičke a čakala.
„Ahoj, Zlato, prepáč, že meškám,“ Tibor podišiel zozadu k Anne a vtisol jej na pery letmý bozk. Anna sa usmiala a podišla k nemu. „To je v poriadku. Hľadala som zatiaľ štvorlístky, ale žiadne som nenašla,“ oznámila mu a chytila ho za ruku. „Tak, kam si vyrazíme? Dnes som ešte neobedoval, po škole som ihneď šiel sem,“ povedal Tibor s očakávaním dobrého jedla. Anna síce už jedla, ale navrhla Tiborovi reštauráciu Na kameni. Je to trochu ďalej, ale zároveň malá šanca, že by ich tam našiel niekto z rodinných príslušníkov. Keď tam boli naposledy, jej otec sľúbil, že tam už v živote nevkročí. Tibor s Annou sa vybrali skratkou naprieč parkom. Vietor už ustal a vyzeralo, že aj dážď na tento deň skončil.
„Čože?!“ skríkol Tibor pri pohľade na dvere reštaurácie. „Čo sa stalo?“ spýtala sa zaskočene Anna, ale hneď ako zazrela oznam na dverách, pochopila. Z dôvodu rekonštrukcie až do odvolania zatvorené. Súcitne objala Tibora okolo pliec. Tibor chvíľu lapal po dychu, ale nechcel si pokaziť deň jednou nepriaznivou informáciou. Oproti reštaurácií zbadal otvorenú zmrzlináreň a so šibalským úsmevom k nej viedol Annu. „Chceš obedovať zmrzlinu?“ prekvapene sa ho spýtala a zasmiala sa. „Áno. A čo? Vidím ti v očiach, že aj ty by si si dala,“ odpovedal jej a už vyťahoval peňaženku. Anna sa naozaj potešila. Zmrzlinu jedla naposledy pred troma rokmi.
„Čo to bude?“ spýtal sa ich vysmiaty zmrzlinár, ale v momente zvážnel. Uvedomil si, že pred ním stoja deti z kráľovských rodín. Syn Topásovcov a dcéra z rodiny Ónyxových. Nemohol uveriť vlastným očiam. Uvedomil si, že tí dvaja spolu zjavne niečo majú. „Ja vás poprosím čokoládu s čučoriedkou,“ oznámil pohotovo Tibor a pozrel sa na Annu. „Ja si dám ananás a kokos,“ povedala Anna a poďakovala Tiborovi za pozvanie. Zdalo sa im, že zmrzlinár na nich nejako divne zazeral, ale neriešili to. Tešili sa zo zmrzliny a z toho, že sú spolu. Veselo si kráčali mestom a pochutnávali si na sladkom studenom obede.
„Rozmýšľal si už nad tým, čo to bude, keď naši zistia, že spolu chodíme?“ spýtala sa Anna skleslo Tibora. On len mykol plecami a pozeral sa do zeme. „Áno, ale, je to desivá predstava. Niekedy ma naozaj štve, že som v tejto rodine. Kvôli tým všetkým vládnucim postom, Turnaju a ostatným blbostiam, nemôžem žiť život, aký chcem, stýkať sa, s kým chcem, robiť si, čo chcem. Vôbec ma už nebaví rozprávať sa o vás, ako o úhlavných nepriateľoch. Mala si počuť dnes ráno môjho otca. Celý čas nám pri raňajkách vysvetľoval, akú špeciálnu taktiku na vás tento rok na Turnaj pripravil. Ani Borisa to už nebaví. Ten sa teraz stále učí a robí úlohy do školy, ale mňa ani tá architektúra veľmi neberie. Popravde, keď si predstavím, že mám v Turnaji bojovať proti tebe, ani tam sa mi nežiada ísť.“ Anna mu rozumela. Prežívala to podobne. Keby jej otec zistí, že sa dala dokopy so synom Topása, asi by ju vyhodil z domu. Vedela však, že dlho to vedieť tajiť nebudú. Ľudia ich poznajú a klebety sa v Tamchaši šíria rýchlejšie než viróza. Vôbec by ju neprekvapilo, keby ich práve sleduje nejaký novinár. Rezignovala však. Tibora ľúbila a bola ochotná znášať za ich vzťah následky. Naši drahí sa k sebe pritúlili a užívali si prítomnosť toho druhého. Vedeli, že skôr, či neskôr budú čeliť tvrdej opozícií rodinných príslušníkov.
3. kapitola
U Ónyxovcov prebiehala náročná príprava. Oto a Roman boli vychýrení strelci a bolo na nich vidno, že si každý tréning užívajú plnými dúškami. Aj keď boli zameraní hlavne na streľbu z luku, dnes pracovali na svojej kondičke. Beh do kopca, skákanie cez švihadlo, výpady, zhyby, kľuky, angličáky, … a všetko zas a znova. Chlapci si dnes dali riadne do tela. Tréner Peter je na nich poriadne náročný, ale bratom to nevadí.
Po skončení tréningu odišli naši strelci do sprchy. Roman videl, že s Otom niečo nie je v poriadku. „Vidím, že si naštvaný,“ oznámil opatrne bratovi. Oto to už nevydržal a vybuchol. Hnev, ktorý dával počas tréningu von telom sa prejavil aj slovami. „Topás! Dnes v škole! Najradšej by som ho zmlátil!“ vyhŕkol zo seba, až penil od zlosti. Roman radšej trochu ustúpil, ale bol zvedavý. „Čo sa stalo?“ spýtal sa a snažil sa pôsobiť čo najviac empaticky. Oto si sadol. Bolo vidno, že je už trochu pokojnejší. „Brali sme dejiny šachu. Profesorka hovorila celkom nezainteresovane a objektívne o tom, ako šach hrávajú ľudia v iných častiach sveta.“ Roman sa riadne začudoval. On síce na gymnáziu dejiny mal, ale to, že práve toto rozoberali na výške a ešte k tomu architektúry, mu naozaj nedávalo zmysel. „Vy máte dejiny na architektúre?“ spýtal sa brata. Oto sa trochu pousmial a odvetil mu: „Nemáme, ale jedna spolužiačka sa na to zo zvedavosti spýtala. Nechápem, ako to nemohla vedieť, nám to otec všetko vysvetľoval, keď sme mali desať. Dvadsaťročná baba to nevedela, ale veď nevadí. Pointou bolo, že profka hovorila o tom, ako sú ľudia v iných krajinách viac zameraní na bielu farbu. Bieli u nich v šachu sú vždy prví, my losujeme a všeobecne je biela pokladaná vždy za niečo lepšie ako čierna. Trochu sa ma to dotklo, ale vedel som o tom, takže ma to neprekvapilo. Keď však skončila hodina a šli sme na obed, pristúpil ku mne Tibor a začal sa mi hnusne vysmievať, akí sme podradní, druhoradí, a že víťazstvo v Turnaji je tento rok zaručene ich. Neudržal som sa a jednu som mu fľasol. Ležal na zemi ako mrcina. Najlepšie na tom bolo, že ma videl dekan a zavolal ma do jeho kancelárie. Tibor z toho vyšiel ako neviniatko. Je to aj tak flákač! Za posledný mesiac neodovzdal ani jeden projekt. Podľa mňa aj tak o chvíľu v tej škole skončí. Ale naštval ma dnes poriadne!“
Roman svojho brata poznal. Vedel, že hnev ho onedlho prejde. Viac mu ani nič nehovoril, len súhlasne prikyvoval. Keď Oto skončil so svojím dnešným výlevom, schmatol osušku a šiel si ešte pred sprchou zaplávať. Keď bol nahnevaný, pomáhala mu fyzická aktivita. Roman bol úplne iný. Vedel sa síce nahnevať aj on, ale navonok pôsobil ako „kľuďas“. Radšej šiel niekam do úzadia záhrady a premýšľal.
Keď Boris dokončil úlohu zo školy, rozhodol sa, že si pôjde trochu zastrieľať. Zvykol síce trénovať s bratom, ale Tibor ešte stále nebol doma. Vzal teda luk a šípy a šiel sám. Bol veľmi ambiciózny. Kým nedal minimálne desaťkrát za sebou stred, neskončil. Aj keby mu to malo trvať do noci. Dnes mu to šlo veľmi dobre. Po polhodinke už skončil a šiel si trochu odpočinúť. Vzal si knihu a usalašil sa s ňou na strome pri stajniach. Kone však vo výbehu nevidel. „Asi si šli sestry zajazdiť,“ pomyslel si a pustil sa do čítania.
„Kde ste vy dvaja?! Hľadám vás už asi štyridsať minút!“ skríkla na Borisa sestra Magdaléna. Boris takmer padol zo stromu. „Čo sa deje? Čítam si,“ odvetil jej. Magda ledva lapala po dychu a z očí sa jej začali kotúľať slzy. „S koňmi je zle. Ali aj Belo len ležia a vyzerajú hrozne. Zháňala som aj opatrovateľa, ale nie je tu. Otec s mamou šli s autom do servisu.“ Boris zliezol zo stromu a bežal sa pozrieť na kone. „Sú dehydrované, napusti im vodu, zavolám veterinára,“ oznámil sestre. Magda spustila okamžite vodu z hadice. Kone však neboli schopné vstať k napájadlu. „Kde je vlastne Tibor?“ spýtala sa Magda Borisa. „To teda netuším, odišiel niekam hneď po škole a ešte sa nevrátil,“ odvetil jej brat a sadol si ku koňom. O chvíľu dorazil veterinár. Aliho aj Bela prezrel a dal im elektrolyty. Povedal, že budú v poriadku.
Kone sa postupne zotavovali a o štyri dni boli úplne v poriadku. Melichar tvrdo zakročil a povedal ošetrovateľovi, že ak nechá kone ešte raz bez vody, prepustí ho. Vodu každý deň kontroloval, ošetrovateľ si už plnil prácu zodpovedne. Ali mal stále menšiu chuť do jedla, ale Belo jedol aj za neho. Počas nasledujúceho mesiaca pribral na statného koňa. Ali bol trochu pochudnutý, ale Topásovci si z toho veľkú hlavu nerobili. Odchovali už niekoľko žrebcov a vedeli, že to je zväčša neškodný prechodný stav. Tak ako u detí. Aj Tibor jedol pomenej. Áno, živila ho láska. Vznášal sa v oblakoch. Najradšej by všetok čas trávil s Annou. Nemusel spať, jesť, živil ho pocit zaľúbenosti. Aspoň na chvíľu. Rodičom už bolo jeho správanie podozrivé, aj si mysleli, že niekoho má, ale nechceli vyzvedať. Usúdili, že keď to bude niečo vážne, povie im to sám. Regina mala viac starostí so svojou postavou. Tá jedla aj za Tibora. Nechcela na Turnaji vyzerať ako rozkysnutá kráľovná. Začala sa viac hýbať, dokonca si chodievala s dcérami aj zajazdiť na koňoch. Jedného večera však nadobro s jazdením skončila …
„Mami, nevieš, kde mám jazdecké rukavice?“ kričala cez pol paláca Božena. „Neviem, Boženka, máš si veci ukladať stále na rovnaké miesto,“ odvetila jej Regina a pokračovala v šití. Poslednú dobu len niečo zašíva. Manželovi gombík na košeli, Tiborovi ponožky, sebe pyžamo, … Začala rozmýšľať, že by do služobníctva zamestnala aj krajčírku. Melichar jej to vyhovoril. S peniazmi už neboli na tom tak dobre, a ak by tohtoročný Turnaj náhodou prehrali, museli by zo služobníctva pravdepodobne prepúšťať. „Mami, zašiješ mi prosím tričko?“ dobehol za ňou Boris. Regina si už len povzdychla a obzrela si dieru. Radšej sa nepýtala, ako k nej Boris prišiel.
„Mám ich!“ skríkla Božena a utekala dolu schodmi. „Kde boli?“ spýtala sa jej mama a naďalej bojovala s navliekaním ihly. „Magda si ich minule asi požičala. Boli na jej stolíku,“ odvetila jej dcéra a vtisla jej na líce bozk, „pôjdeme dnes iba na krátku vychádzku lesom, do siedmej sme doma. Ahoj, mami!“ Dievčatá si osedlali kone a vybrali sa k Hornému lesu. Magda si vzala Aliho a Božena Bela. Bol síce dosť horúci deň, ale sestry usúdili, že v lese je potok a kone sa tam predsa môžu dosýta napiť. Šli pomaly až k Tyrkysovému potoku a nechali kone, nech si odpočinú. Išli síce chôdzou, ale bolo to predsa len tých 5-6 kilometrov. Kým kone pili, sestry si sadli na neďaleký pník.
„Myslíš, že Tibor má frajerku?“ spýtala sa Božena sestry. „Čo ja viem, prečo si to myslíš?“ odvetila jej Magda a vybrala si z ruksaku jablko. „Všímam si, že stále niekam odchádza, ani Boris nevie kam, ale jemu to je jedno, veď ho poznáš. Divné je, že to tak tají. Čo ak je za tým niečo viac?“ pokračovala Božena v úvahe. Na to, že je veža, je dosť nestabilná. Magdaléna sa zasmiala, až jej skoro z nosa vyšiel kúsok jablka: „Čo viac, prosím ťa? Zaplietol sa s podivnou dievčinou, ktorá nenávidí šach, opíja ho a zažívajú spolu okultné orgie?“ Božena sa zasmiala: „Neviem, čo z toho by bolo najhoršie.“ Magda odhodila jablko a vyzvala sestru na súboj: „Čo keby sme si dali radšej preteky? Z tadeto až po ten zarastený most. Kto prehrá, umýva celý týždeň riady za tú druhú!“ Božena si nadšene navliekala rukavice. „Súhlasím, ale ja si beriem Aliho,“ oznámila sestre. „V poriadku,“ odvetila jej Magda, „Belo je aj tak teraz statnejší.“ Dievčatá nasadli na svojich tátošov a uháňali lesom. Bol to celkom vyrovnaný závod. Sestry boli veľmi súťaživé, zbavenie sa umývania riadu na týždeň bola silná motivácia. Keď obiehali porast ihličnanov a otáčali sa okolo diviačieho bahniska, ozval sa silný praskot. Alimu sa podlomili nohy a zložil sa prudkým pádom k zemi. Božena to neustála a nasledovala za ním. Onedlho bolo počuť praskot číslo dva. Výkrik číslo jedna. Výkrik číslo dva. Erdžanie. Ticho.
4. kapitola
Božena ležala na zemi v ukrutných bolestiach a so zaťatými zubami si stískala ľavú nohu. Ali ležal na zemi vedľa nej a hlasito erdžal. Magda v momente zosadla z koňa a celá vystrašená bežala ku sestre. Z pohľadu na otvorenú zlomeninu jej prišlo zle. V momente vytiahla z bundy telefón a volala záchranárov. Boli len na okraji lesa, takže sanitka mohla mať celkom dobrý prístup. „O chvíľu sú tu lekári, vydrž, bude to dobré,“ snažila sa upokojiť sestru, i keď viac potrebovala asi túto službu ona. Záchranka dorazila asi za dvanásť minút. Naložili Boženu na nosidlá a trielili do nemocnice. Vyzeralo to na operáciu.
Keď sa Magda trochu spamätala a zistila, že trčí v lese sama s dvoma koňmi, zavolala mame, aby jej oznámila, čo sa stalo. Regina celá vyplašená informovala manžela. O chvíľu boli na mieste činu aj s veterinárom a prívesným vozidlom. Ali taktiež skončil so zlomeninou. Odniesla si to jeho pravá predná noha. Doba liečenia bola minimálne dva mesiace aj pre Aliho aj pre Boženu. Turnaj bol vážne ohrozený.
„Ahoj, ako ti je?“ pristúpila k nemocničnému lôžku dcéry pani Topásová. Božena sa spamätávala z narkózy a preletela letmo očami po miestnosti. Chvíľu trvalo, kým jej docvaklo, čo sa vlastne stalo. „Bolí ťa niečo?“ spýtal sa jej Melichar. „Som rada, že si v poriadku,“ povzbudivo sa usmiala Magda a stisla sestre ruku. Božena veľmi ešte nevládala rozprávať, ale keď si spomenula na koňa, slová z nej vytryskli ako z prameňa gejzíru. „Čo je s Alim?“ Manželia sa na seba usmiali. „Ali je v poriadku, má síce zlomenú jednu nohu, ale doktor povedal, že sa zotaví,“ oznámila jej Magda, „máš tu aj nejaké kvety a čokolády od Tibora a Borisa. Nemohli prísť, lebo dnes majú skúšky, ale želajú ti skoré uzdravenie a pozdravujú ťa. Božena pozrela na nočný stolík, na ktorom sa vynímala kytička z lúčnych kvetov a pralinky z bielej čokolády. Chcela sa rozprávať so svojou rodinou, ale bola veľmi unavená. Onedlho zaspala. Rodičia boli dosť šokovaní, ale lekári im vysvetlili, že to je normálne. Pobrali sa domov a nechali dcéru odpočívať.
Po dvoch týždňoch sa vrátila z nemocnice Božena domov. Bola dosť nešťastná z vlastnej obmedzenosti pohybu, ale zároveň rada, že všetky domáce práce teraz za ňu robia súrodenci, takže preteky na koňoch, kde bolo v stávke umývanie riadu, vyhrala ona. Rodina mala síce služobníctva dostatok, ale manželia Topásoví trvali na tom, aby sa do všetkých prác v domácnosti od malička zapájali aj deti. Keďže minulý týždeň bol prevažne daždivý a trávnik narástol viac ako obvykle, Boris s Tiborom sa pustili do kosenia pozemku. Magda sa začala sťažovať, že všetky práce v domácnosti zostali na nej. „Zlatko, vieš predsa, že Boženka má zlomenú nohu,“ vysvetľovala jej trpezlivo Regina. „Nehovor! Je mi ľúto, že má zlomenú nohu, ale ruky má predsa zdravé!“ odvrkla jej dcéra. Božena začula rozhovor a dokrivkala do jedálne. „Tuším si už unavená z prác, ktoré som mala na zodpovednosť ja, sestrička,“ oznámila svoj úsudok. Regina s Magdou sa rozpačito otočili k Božene. Nečakali, že počula ich dialóg. „Čo ti robí najväčší problém?“ Magda sa trochu upokojila a rozmýšľala, ako má sestre citlivo odpovedať. „Najviac ma asi štve vysávanie celého paláca. Po včerajšej hodine vysávania ma boleli celú noc kríže a nemohla som spať,“ oznámila sestre. „To mi je ľúto,“ odvetila jej Regina, „máš nejaký nápad, ako by sme to mohli vyriešiť?“ Magda len mykla plecami. „Mohli by sme si najať ešte nejakú upratovačku, aspoň na čas, kým sa nemôžem na prácach podieľať ja,“ navrhla Božena, „môžem ju zaplatiť zo svojho vreckového.“ Regine sa táto myšlienka pozdávala, ale nechcela dcéru takýmto spôsobom obrať o vreckové, aj keď to navrhla sama. Koniec rozhovoru však počul aj pán Topás a sadol si k ženskému osadenstvu rodiny. „Polovicu zaplatím ja a polovicu ty,“ navrhol dcére a podal si s ňou ruku. Dohoda bola úspešná a o štyri dni už mala rodina novú upratovačku.
U Ónyxovcov prebiehali tvrdé prípravy na Turnaj. Celá rodina spoločne trénovala každý večer v sieni. Pán Ónyx už aj spisoval príhovor, ktorý tento rok prischol jemu. Kráľovná Alžbeta zväčša Turnaj nejak zvláštne neprežíva, ale teraz trénuje dokonca aj osamote cez počítačové hry. Áno, hrať šach proti počítaču je niečo celkom iné ako proti Topásovým, ale má to určitú tréningovú hodnotu. Poctivo sa pripravujú aj deti. Teda, Anna má v tomto čase celkom iné priority a viac hodín ako príprave na Turnaj venuje písaniu s Tiborom. Hana sa aj čudovala, prečo jej sestra trávi toľko času za počítačom, keď doteraz ju vždy viacej vídavala s knihou, ale Anna jej povedala, že píše celoročnú prácu do školy a má toho veľa.
„Počúvaj toto: Ónyxovci zvolili si dnešný cieľ, zmatovali Melichara, tomu ver,“ snažil sa rapovať Roman pred bratom. „Zdieľam tvoje nadšenie braček, ale nezdá sa ti takto pokrikovať trochu detinské?“ spýtal sa ho Oto. „Detinské? Keď vyhráme na Topásovcami, budem si to pospevovať minimálne týždeň!“ oznámil mu Roman a pokračoval v písaní piesni. Oto mal už na dnes toho dosť. Skúška v škole, šachový tréning doma a do toho mu ešte brat rapuje pieseň, ktorá sa vôbec nerýmuje. Vzal si slúchadlá a vybral sa do záhrady počúvať hudbu. Radšej bude v spoločnosti Dasha a Flasha.
Alžbeta sa rozhodla pre oddychový večer. Manžel bol stále v pracovni a písal turnajový príhovor. Vybrala sa teda dolu do obývacej izby, schúlila sa do deky a pustila si film. Stratená veža. Videla ho už niekoľkokrát, ale vždy ju dojme k slzám. Zapálila si vonnú sviečku a takmer nič by jej ku šťastiu už nechýbalo, keby sa neozvalo z jej žalúdka hlasné škvŕkanie. Film si teda stopla a pobrala sa do kuchyne.
„Ahoj, Jakub, pripravíš mi prosím niečo pod zub? Napríklad obložené chlebíčky a hrnček horúceho kakaa,“ odvetila kráľovná kuchárovi, „budem v obývačke.“ Jakub sa pustil do prípravy a Alžbeta sa vrátila k filmu. Onedlho bol už pri nej. „Ako to vonia! Ďakujem!“ vykríkla kráľovná omámená vôňou jedla a okamžite sa doň pustila. Kuchár len rozpačito stál a hľadel na ňu. Alžbeta bola krásna žena a Jakub sa musel naozaj premáhať. Pri pohľade na kráľovnú mu horelo celé telo. Alžbeta si všimla, že Jakub stále stojí vedľa pohovky. Usúdila, že takto večer už asi nemá veľa práce. „Pokojne sa pridaj ku mne, ak chceš, pozerám Stratenú vežu,“ navrhla mu a uvoľnila miesto na pohovke aj pre neho. Jakub chvíľu váhal, i keď najradšej by sa k nej okamžite pritúlil. „Mám ešte nejaké riady v kuchyni, ktoré treba umyť,“ oznámil jej. „Riady počkajú, pokojne si sprav prestávku,“ odvetila mu Alžbeta. Jakub si teda vedľa nej sadol a tváril sa, že pozerá film. V skutočnosti mu však v hlave bežal celkom iný film.
„Zlato, nevieš, kde dal Laco tie nové sedlá pre kone?“ spýtal sa manželky Karol, keď prichádzal do obývačky. Keď však uvidel ako sedí jeho žena skrútená v deke spolu s kuchárom, celý stuhol. Alžbeta však celkom pokojne odvetila, že nevie a ďalej sledovala film. Jakub cítil vražedný pohľad Karola až v srdci. „Idem už umyť tie riady, lebo zaschnú,“ povedal a vytratil sa do kuchyne. Karol zavrel dvere a prisadol si k Alžbete na gauč. „To čo malo byť prosím ťa?“ spýtal sa jej a vzal jej deku. „Akurát zistili, že Xénia sa stratila. Veľmi napínavá scéna,“ odvetila mu manželka, pričom nespustila oči z obrazovky. V Karolovi sa už hromadil hnev. Vypol televízor a otočil sa priamo k Alžbete. „Čo to robíš? Ja to pozerám!“ ohriakla ho žena, ale mal už aspoň jej plnú pozornosť. „Pozerala si film schúlená na gauči v jednej deke spolu s našim kuchárom! Zdá sa ti to v poriadku?! Ak spolu niečo máte, vyklop mi to teraz!“ spustil Karol. „Zbláznil si sa?! Celý večer len píšeš ten hlúpy príhovor, tak som šla pozerať film. Jakub už mal prácu hotovú, tak si šiel pozrieť film aj on. Čo ti je na tom divné?!“ osočila sa na neho Alžbeta a šla do kúpeľne. Nemala chuť sa viac hádať. Naštvalo ju, že si jej manžel domýšľa.
5. kapitola
Karol šiel hneď ráno do pracovne a trávil čas obdivovaním trofejí z Turnaja. Rozmýšľal nad včerajším večerom, jeho manželkou, kuchárom a tiež blížiacim sa Turnajom. V Jakubovi už nemal dôveru. Prestával veriť dokonca aj svojej manželke. Alžbeta tiež dnešné ráno strávila sama. Teda, bez ľudí. Spoločnosť jej robili Dash a Flash. Kone jej predsa nič nevyčítali, nič sa jej nepýtali. Občas ich pohladkala, dala im jabĺčko a boli spokojné.
Anna strávila sobotný deň maľovaním v záhrade. Bol máj a všetko hýrilo krásnymi farbami kvetov. Anna ten čas milovala. Chýbal jej síce Tibor, ale dnešné popoludnie si naozaj vychutnala. Otec jej už dlhšie hovorí, aby namaľovala radšej niečo so šachovou tematikou, čo by si mohli zavesiť do jedálne, ale Anna radšej maľovala prírodu. Hrejivé slnko a spev vtákov jej ešte viac pridávali na dobrej nálade.
„Prepáč, že ťa vyrušujem, ale mohla by si mi prosím požičať tú modrú sukňu?“ dobehla za ňou upachtená Hana s turbanom na hlave. Jasné, chystá sa na svoju prvú diskotéku. Napriek tomu, že má len štrnásť rokov, rodičia ju pustili. Anne sa to nezdalo rozumné, sama si pamätá, že keď mala ona už pätnásť, nechceli jej za žiadnu cenu dovoliť ísť. Šla tajne spolu s dvoma kamarátkami, a keď na to rodičia prišli, v živote už na žiadnej diskotéke nebola. Netrápilo ju to však. Radšej strávi večer pri knihe v posteli.
„Nemáš dosť svojich vecí?“ spýtala sa jej Anna a nespustila oči z plátna. „Vieš, že ja mám len také samé handry. Chcem vyzerať dokonale!“ oznámila jej Hana. „Mne je jedno, vezmi si ju,“ odvetila jej Anna, „ale dúfam, že v tom tvojom pláne nie je zahrnutý žiadny chlapec.“ Hana sa doširoka usmiala a dala sestre vďačnú pusu na líce. „Ďakujem sestrička, si najlepšia!“ Utekala späť do domu a pokračovala v prípravách.
Oto s Romanom využili teplé popoludnie a šli sa kúpať do neďalekého jazera. Teplomer ukazoval síce len dvadsaťjeden stupňov, ale bratia Ónyxovci sú celkom otužilí a vodu si užívali. Stretli tam aj veže Topásovcov. Nekúpali sa, iba prechádzali popri jazere. Aj keď proti nim chalani nič nemajú, nechceli nadväzovať žiadnu sociálnu interakciu a súťažili, kto vydrží dlhšie pod vodou. Keď Magda s Boženou prešli do bezpečnej vzdialenosti, bratia začali opäť vystrájať na hojdačke a skákať do vody.
Jakub dnes varil na večeru bravčové rezne plnené syrom a olivami – Alžbetine obľúbené jedlo. Keď kráľovná zacítila závan večere, rozhodla sa, že pôjde trošku poklábosiť s kuchárom. „Ahoj, Jakub, dobre cítim?“ podišla Alžbeta k nemu a letmo sa mu dotkla ramena. Jakub akurát stál za sporákom a obracal mäso. „Presne tak, vaše obľúbené jedlo, kráľovná,“ usmial sa Jakub a hlboko sa jej zahľadel do očí. Túžba po kráľovnej ním lomcovala, ale ovládal sa. „To sa teda teším! Nechcel by si dnes večerať s nami?“ spýtala sa ho Alžbeta a sadla si za stôl. „Neviem, či to je dobrý nápad, váš manžel vyzeral byť včera poriadne nahnevaný, keď nás zbadal pozerať spolu film,“ odvetil jej Jakub. „Môj manžel práve odišiel pomôcť jeho otcovi s opravou práčky. Vráti sa až zajtra večer,“ odvetila Alžbeta a s úškľabkom nadvihla obočie. Jakub zostal najskôr zarazene stáť, ale predstava večera bez kráľa sa mu začala pozdávať. „Tak to zásadne mení situáciu,“ povedal Jakub a podišiel ku kráľovnej. Začal jej masírovať plecia a kráľovná si to zjavne užívala. Neboli si vedomí, že tancujú na veľmi krehkom ľade.
„Zabudol som si kufrík.“ V kuchyni stál pán Ónyx s vyvalenými očami. Teraz mu už pohár trpezlivosti pretiekol. Jeho žena sedí na stoličke a kuchár jej masíruje chrbát s blaženým úsmevom. Tak to nie! „Dosť! Idem s dobrým srdcom pomôcť rodičom a vy si tu zatiaľ veselo flirtujete! Vraj som domýšľavý! Ty!,“ ukázal na Jakuba, „máš okamžitého padáka. Chcem, aby si si zbalil veci a do piatich minút zmizol z môjho domu.“
Jakub vedel, že kráľ to myslel vážne a okamžite zdrhol. Manželka len sklopila zrak a čakala manželov výlev hnevu. Nič však nepovedal. Vzal si kufrík s náradím a šiel znova k rodičom. Alžbetu to trápilo, nevedela, čo medzi nimi bude, keď sa Karol vráti domov. Turnaj sa blíži a ich oslabené manželstvo a prepustený pešiak k výhre veľmi nepridávajú. Výhra v Turnaji znamenala aj pre ňu veľa. Vyšší príjem a väčší sociálny status ju motivoval viac než dosť. Vedela však, že si budú musieť narýchlo zháňať nového pešiaka. Nevládala už nad tým rozmýšľať. Dokončila zemiaky k večeri a najedla sa sama. Chlapci boli stále pri jazere, Anna jesť nechcela a Hana práve odišla na diskotéku. Kráľovná mala tendenciu problémy zajedať. Po večeri si sadla pred televízor a otvorila si bonboniéru. Po lícach jej stekali slzy a začala ju chytať beznádej.
„Tak tomuto neuveríte!“ skríkol Boris z verandy. Pán Topás práve vstal a ledva rozlepil oči, ale pobral sa za synom. „Čo sa stalo? Zobudíš celý dom,“ odvetil mu zívajúc. „Pozri sa,“ strčil otcovi do rúk noviny „Ónyxovci hľadajú nového pešiaka, majú tu inzerát.“ Melichar okamžite zbystrel: „Fíha, tak to musí byť vážne, máme dva mesiace do Turnaja a oni hľadajú pešiaka. Som fakt zvedavý, čo sa stalo.“ Boris sa potmehútsky zasmial: „Určite dal niekto výpoveď, ja by som v tej rodine nevydržal ani dva dni.“ Pán Topás nijako nereagoval, len sa viac zadumal do novinového príspevku a usrkol si z kávy. Boris šiel dnu a roztrúbil horúcu novinku zvyšku rodiny.
O dva dni neskôr sa u Topásovcov rozprúdila vášnivá debata. Raňajšiu konverzáciu zahájila Regina: „Počula som, že konkurz na pešiaka k Ónyxovcom vyhral nejaký maliar.“ Božene v momente od výbuchu smiechu vyleteli z úst cereálie s mliekom. „Maliar? Nepoznám žiadneho maliara, ktorý by vedel hrať šach. Tohtoročnú výhru máme v hrsti,“ odvetil spokojne Boris. „Nepoznáme ho synček. Čo ak nás prekvapí? Vynechal si už tri tréningy. S takýmto prístupom budú mať výhru v hrsti oni,“ dohováral mu Melichar. „Nie je to jedno, kto vyhrá? Ja mám už toho súperenia plné zuby!“ poznamenal Tibor a odišiel od stola. „Ten má v poslednú dobu nejak naponáhlo,“ odvetila Magdaléna, „zaujímalo by ma, kam sa tak každé ráno náhli.“ Boris len mykol plecami a odhryzol si z toastu: „Neviem, ani ja, škola nám začína až o dve hodiny.“ Regina s Melicharom sa na seba pozreli. Deti ten výraz už poznali, rodičia si uvedomujú, že za tým niečo bude. Zvyšok raňajok však boli ticho. Každému v hlave prebiehal svoj scenár.
„Ahoj, Láska,“ zvítal Tibor Annu pevným objatím. Anna vyzerala dosť utrápene. „Čo sa u vás stalo? Ste témou číslo jeden pri každom našom jedle,“ odvetil jej. Anna si povzdychla: „Kuchár začal flirtovať s mojou mamou. Keď sa to otec dozvedel, dal ho prepustiť. Našiel dákeho maliara. Vyzerá fajn, ale otec s mamou sú na nože. Stále sa len hádajú a vykrikujú si, za čo, kto môže. Už ma to fakt nebaví počúvať.“ Tibor ju chytil okolo pliec a sadli si spolu na neďalekú lavičku: „To ma mrzí. Ja som tiež dnes odišiel skôr od raňajok. Mám už dosť tých konkurenčných rečí medzi našimi rodinami. Popravde, ani sa mi nechce tento rok hrať.“ Anna mu úplne rozumela. Prežívala to rovnako. „Vieš, čo, mám nápad!“ rozžiarili sa jej oči a doširoka sa na svojho drahého usmiala. Tibor ten výraz už poznal a očakával nejakú dobrú správu. „Aký nápad?“ spýtal sa jej. „Čo keby sme šli do kina? Na čokoľvek, čo bude,“ navrhla mu. Tibor vypleštil oči: „Teraz?“ Anna sa zasmiala: „Áno, teraz, v kine sme do desiatich minút a pôjdeme na prvý film, ktorý budú dávať!“ Tibor súhlasil a onedlho už stáli v rade na lístky. Mali šťastie. Dávali práve premiéru nejakého nového šachového filmu podľa skutočnej udalosti za zvýhodnenú cenu. V kine bolo celkom plno a Tibor sa začal obávať, že by mohli niekoho stretnúť, avšak do kinosály prešli bez žiadnej sociálnej interakcie, ak nerátam kúpu a označenie lístka. Film sa im páčil a konečne si oddýchli a zabudli na rodinné trampoty. Keď vychádzali z kina, Tibor si ešte skočil na toaletu. Anna šla za ten čas odhodiť poháre a vedierko z pukancov. Tibora však čakala riadne dlho. Keď už myslela, že v tom kine zostarne, bol pri nej a vtisol jej na pery bozk. „Prepáč za to čakanie, bolo tam hrozne veľa ľudí.“ Časovanie si však človek nevyberie. Práve v tú chvíľu vyšiel z wc Oto. Áno, ten Oto. Annin brat. To, čo uvidel mu takmer vyrazilo dych. Jeho sestra sa práve olizovala s Topásom! Váhal, či pôjde za nimi, schytí ho pod krk a vrazí mu jednu do nosa, ale potom si to rozmyslel. Zabočil k najbližšiemu východu a šiel to predýchať na čerstvý vzduch. Asi hodinu krúžil po parku a premýšľal, ako naloží s novou informáciou. Rozhodol sa však, že si to nechá pre seba. Doma majú už bez toho dusno a táto novinka by teda k dobrej atmosfére rozhodne nepridala.
„Veľa šťastia, zdravia, veľa šťastia, zdravia, veľa šťastia, milá Anna, veľa šťastia zdravia!“ spievala celá rodina zborovo. Anna má dnes osemnásť rokov a jej vstup do dospelosti prežívajú s entuziazmom azda všetci okrem nej. Ónyxovci sa zahrali na bezproblémový manželský pár aspoň v tento deň. Anna však dusivú atmosféru medzi nimi vnímala ešte viac. S nadšením k nej s gratuláciou pristúpila ako prvá štrnásťročná Hana. „Všetko najlepšie sestrička! Veľa zdravia, úspechov a dobrého chlapa ti prajem!“ povedala chichotajúc a pevne sestru objala. Do rúk jej vložila malý darček zabalený do modrého ligotavého papiera s oranžovou mašľou. Anna škatuľku s úsmevom otvorila. „To sú krásne náušnice! Ďakujem, Hana!“ Od rodičov dostala fotoaparát a od bratov nové farby a štetce. Bola im nesmierne vďačná. Nepáčilo sa jej však, s akým tónom jej Oto prial veľa lásky, ale rozhodla sa, že si s tým nebude lámať hlavu. Ónyxovci si dnes užili spolu krásny deň. Z miestnej cukrárni objednali výbornú tortu s mascarpone krémom a ovocím a tiež mrkvové muffiny s polevou z bielej čokolády. Po sladkých hodoch prišli na rad spoločenské hry. Na začiatok, si ako inak, zahrali živý šach v rámci tréningu na Turnaj. Romanovi však prišlo nejak zle a zvyšok večera strávil nad záchodovou misou. Dnešná oslava rodinné vzťahy skutočne utužila, dokonca aj Karol s Alžbetou sa spolu zasmiali a objali. Anna si spokojná a vďačná ľahla o pol dvanástej do postele a zaspávala so spomienkami na dnešný krásny narodeninový deň.
Aj Topásovci si vychutnali celkom peknú sobotu. Melichar s Reginou si dali po dlhej dobe rande a vybrali sa do divadla. Melichar to navrhol ako psychohygienu pred Turnajom. Navyše, hrali premiéru najnovšej komédie a pán Topás komédie miloval. Vždy sa smial asi najviac z celého publika. Regina mala síce celkom odlišný typ humoru, ale z lásky k manželovi šla. Bola rada, že môžu byť spolu. Deti si tiež užili pekný víkend. Teda, väčšina. Dievčatá sa vybrali nakupovať nové oblečenie na letnú sezónu a Boris bol dva dni na stanovačke s kamarátmi. Len Tibor strávil sobotný večer sám doma a skormútene ležal, keďže nemohol byť v Annin narodeninový deň s ňou. Nebavilo ho už ich vzťah tajiť, ale vedel, že keby dali do sveta túto novinku, prinieslo by to obrovskú búrku v oboch rodinách. Premýšľal tiež nad Turnajom. Čo ak bude čeliť situácií, kde bude nútený vyhodiť Annu? Alebo Anna jeho? Vôbec nechcel tento rok súťažiť, ale vedel, že sa tomu nevyhne. Turnaj bude už o týždeň. Každým dňom sa bude jeho stres viac a viac stupňovať.
6. kapitola
Je to tu! Najočakávanejší deň roka v Tamchaši. Obyvatelia sa postupne zhromažďovali na námestí. Okolo jednej bol okolo turnajovej šachovnici celý ostrov, aj keď Turnaj sa začínal až o tretej. Po námestí sa šírili najrozmanitejšie vône zo stánkov, muzikanti si na javisku cvičili známe šachové piesne. Všetci boli v očakávaní, ako dnešný Turnaj dopadne, a ktorá rodina bude mať vládu v nasledujúcom roku. Niektorí obyvatelia začali dokonca aj stávkovať.
Naše hlavné rodiny to však prežívali celkom inak. Nervozita by sa dala v oboch domácnostiach krájať. Hlavy rodiny dali ostatným členom aj služobníctvu pešiakov posledné pokyny a povzbudivé slová a vybrali sa na námestie. Najväčší stres však mali nepochybne Tibor s Annou. Ešte, že Ali, Belo, Dash a Flash nikdy netušia, o čo tu vlastne ide, i keď aj pre kone môže byť takáto udalosť plná ľudí stresujúca.
Turnaj zahájil slávnostným príhovorom pána Ónyxa: „Vážené dámy, vážení páni, milé deti, stretávame sa tu, aby sme aj dnes oslávili najväčšou udalosť Tamchašu – Turnaj! Všetci nedočkavo vzhliadame na šachovnicu. Nevieme, čo sa bude diať, verím však, že naše rodiny celý rok dostatočne trénovali a vyhrajú tí najlepší, ktorí budú v múdrosti viesť naše mesto v nasledovnom roku. Želám vám aj mne múdre ťahy a bystrú myseľ a ostatným obyvateľom Tamchašu, aby si sledovanie Turnaju užili, nech už vyhrá ktokoľvek.“
Rodiny sa postupne rozostavili na svoje políčka a na námestí zavládlo hrobové ticho. Šachová partia sa začala. Topásovcom sa podarilo obsadiť stred, Ónyxovci začali koňmi. Obe rodiny mali celkom dobre rozostavené pozície a po desiatich minútach hry, nebol ešte nikto vyhodený. Ónyxovci sa obávali ohrozenia kráľa a spravili veľkú rošádu. Tá Annu umiestnila do celkom novej pozície. Mala však dobrý výhľad na Tibora, aj keď k sústredeniu im to asi nepridávalo. Po pätnástich minútach sa začali vyhadzovať prvé figúrky. Skončili dvaja pešiaci u Ónyxovcov a jeden pešiak s koňom u Topásových. Obaja králi rozmýšľali nad prekuknutím taktiky druhej rodiny. Boris sa rozhodol oklamať súpera ohrozením kráľovnej Alžbety, ale Ónyxovci mu na tento ťah neskočili a nasadili k ochrane Flasha. Začínalo to tam vrieť. Topásovci prišli z čírej nepozornosti o strelca Borisa aj koňa Aliho. Ónyxovci mali navrch. Oto mal výhodné postavenie. Stačilo nejakým spôsobom odlákať dámu a dal by kráľovi mat. Pán Topás však na to celý čas myslel a kul aj na nich novú taktiku. Bolo to naozaj veľmi napínavé. Publikum ani nejedlo, len so zovretým dychom sledovalo, čo sa bude diať. Tibora sa začínal zmocňovať strach. Bol ohrozený všade, kam sa pohol. Keby vyhodia aj jeho, bola by rodina značne oslabená. Na ťahu boli Ónyxovci. Rozmýšľali už dobrých päť minút. Dlhočizné ticho prerušil náhly výkrik. „Pozor!“ kričal niekto z publika. Kus balkóna z radnice sa odlomil a mieril priamo na nič netušiaceho Tibora. Oto si to všimol a promptne reagoval. V momente vyrazil k Tiborovi a odstrčil ho z miesta. Betónová časť však padla priamo na Otovu hlavu. Ostal bezvládne ležať na šachovnici. Všetci sa s desom zhŕkli k nemu. Bol však na mieste mŕtvy. Obrovský kus betónu mu prerazil lebku. Ónyxovci sa pustili do zúfalého náreku a Topásovci ostali bez slova stáť ako obarení. Prečo to spravil? Dôvod nevedel nik. Len sám Oto. Vedel o láske Tibora a Anny a pohotovo konal. „Nemá väčšiu lásku ako ten, čo položí život za svojich priateľov“ (Ján 15:13). A čo ten, kto položí život za svojho nepriateľa?