„Kedy tam už konečne budeme?“ pýtala sa Petra už asi desiaty krát za poslednú hodinu. Darmo, turistika v lete so sebou prináša okrem krásnych výhľadov aj krásne prekážky. Škvariace poludňajšie slnko, nečakaná búrka, popadané stromy i stret s hadom. Naša skupinka spolužiakov si v tento deň už zažila všeličo. Vytrvalo pokračovali v ceste a otázky od Petry si už viac-menej nevšímali, aj keď si každý myslel svoje. V skupine atlétov, plavcov a basketbalistiek bola len jedna maliarka.
„Ľudia, spomaľte, posledná ťava má ísť tak rýchlo ako prvá ťava!“ skúšala situáciu zachraňovať Lenka, keď si všimla, že Petra sa im stráca z dohľadu. Zjavne ju ostatní, nepočuli. Prešprintovala sa teda pred nich a rázne im zopakovala inštrukciu. „Vyzerám snáď ako ťava?“ spýtal sa jej Jakub posmešne. „Veľmi dobre vieš, ako som to myslela,“ ohradila sa Lenka, „Petra nestíha.“ Jakub si sadol na najbližší peň a vytiahol si z batohu fľašu. Radšej si naplnil ústa vodou ako by mal pokračovať v konverzácií. Pridal sa však Filip: „Mala by začať maľovať nohami, možno sa jej začne vytvárať aspoň nejaká blatová svalová hmota.“ Nasledoval hurónsky výbuch smiechu zo strany chlapského osadenstva, ale nezaostávala ani Nikola. Obdivuhodne chytila Filipa za plece a s úškrnom prikývla.
Lenka vedela, že u svojich „priateľov“ nepochodí. Vrátila sa k Petre. Po ceste našla celkom schopný konár. Podala jej ho a povzbudivo sa na ňu usmiala: „Môžeš sa oň podopierať, bude sa ti kráčať ľahšie.“ Petra jej poďakovala a kráčali spolu ďalej. „Nečakala som, že dnešná turistika bude taká náročná. Vybrať sa so samými športovcami nebol asi najlepší nápad. Lenka, pokojne choď za ostatnými, ja ťa tu len zdržujem,“ Petra jej ponúkla možnosť odísť, keď opäť musela od únavy zastaviť. „Neblázni! Nenechám ťa tu v strede kopca. Okrem iného, s tebou sa omnoho lepšie porozprávam ako s nimi. Nie sme predsa na pretekoch, aj keď naši plavci a bežci si to zjavne myslia,“ povedala jej Lenka a sadla si k nej. Dievčatá sa zasmiali a obe si sadli na padnutý kmeň stromu. Urobili si spolu peknú fotku a pokračovali v ceste.
Zvyšok osadenstva sa už blížil k cieľu cesty. „Vôbec nerozumiem tej Lene. Motá sa tam s Petrou slimačím tempom, aj keď už mohla byť s nami tu. O čom sa už len s ňou môže rozprávať? Ako namiešať tyrkysovú farbu?“ hovoril posmešne Jakub. Nikola sa pridala: „Možno aj o tom, ako nájsť na smetisku to najlepšie oblečenie. Petra je už štvrtý rok naša spolužiačka a stále nosí ten istý jeden sveter. Predpokladám, že ho má ešte po prababke.“ Filip sa zasmial a odvetil: „Hej, všimol som si, že to je taký historický kus.“ Smiech však našu skupinku športovcov veľmi rýchlo prešiel.
„Jakub, pozor!!“ skríkla náhle Nikola. Neskoro. Jakub sa potkol a pád už neustal. Odniesol si to jeho biceps, ktorý si napichol na ostrý železný hrubý drôt. Ruka sa mu už topila v silnom prúde krvi. Filip pri pohľade na krv zamdlel a Nikola začala v panike kričať. Jakub len vyplašene pozeral na svoju končatinu, ale nakoniec si pohotovo ranu stlačil prstami a sadol si. Nevedel, čo má skôr riešiť, či omdleného kamaráta, svoju ranu alebo vyplašenú kamarátku. Nikola však už s krikom bežala dolu kopcom.
„Lenka, vidíš to? Jahody!“ zvolala nadšene Petra a hneď aj začala trhať a dávať ich do dózy. Lenka sa pridala, len s tým rozdielom, že si ich dávala rovno do úst. „Nazbierame aj pre Filipa, Jakuba a Nikolu,“ oznámila s úsmevom kamarátke Petra a trhala ešte zanietenejšie. Lenke od prekvapenia vypadla jahoda z úst. „Pre koho? Keby si počula, čo o tebe vraveli! Oni si fakt žiadnu láskavosť od teba nezaslúžia Petra, zjedz to pokojne všetko ty.“ Petra jej však už nestihla odpovedať, bola totiž už pri nich upachtená Nikola s obrovským strachom v očiach. „Rýchlo poďte so mnou, Jakub mal úraz! Filip, keď to zbadal, tak odpadol a ja neviem, čo mám robiť,“ informovala ich s panikou v hlase. Dievčatá v momente vstali a bežali s Nikolou hore. Samy boli prekvapené, ako dokáže Petra tak rýchlo utekať. Keď prišli k chalanom, videli, že Filip sa už prebral. Petra šla okamžite k Jakubovi a pozrela si jeho ruku. „Má tu niekto obväz? Tá rana dosť silno krváca, treba ju obviazať!“ Nikto neodpovedal, len pokrútili hlavou. Petra chvíľu rozmýšľala, potom si vyzliekla sveter a silno obviazala Jakubovu ruku. Filip s Nikolou sa mlčky na seba pozreli a sklonili hlavu. Lenka medzičasom zavolala záchranku. Pešo by to bolo veľmi riskantné, takže využili služby horskej záchrannej služby. Kým čakali, Petra sa súcitne so spolužiakmi rozprávala a ponúkla im nazbierané jahody.“ Bol to šok pre všetkých. Všetko, čo sa za poslednú polhodinu udialo. Naši drahí športovci si uvedomili hodnotu skutočnej lásky a začali sa pozerať na Petru úplne inými očami. Toto je láska! „Milujte svojich nepriateľov! Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia. Žehnajte tých, ktorí vám zlorečia a modlite sa za tých, ktorí vás urážajú.“ Ježiš (Luk 6:27-28)